Do Británie sa na ňom priviezla budúca kráľovná Anna Česká, dcéra Karla IV. V roku 1382 na ňom prešla naprieč Európou, aby mal jej budúci manžel kráľ Richard II. záruku, že po dlhej ceste je stále pannou.
Netrvalo dlho a dámske sedlo, pri ktorom má žena obe nohy na jednej strane koňa, sa stalo v spoločnosti jediným ctnostným spôsobom, ako môže žena sedieť na koni.
Čo tam po Amazonkách či mongolských bojovníčkach, ktoré jazdili rovnako ako ich mužskí spolubojovníci. Aj to, že bočné sedenie sťažovalo ovládanie koňa a predstavovalo vyššie riziko vážnych zranení, išlo bokom.
Prvé dámske sedlá nemali strmene, iba podložku na nohy a žena technicky koňa ani neriadila. Potrebovala dvoch ľudí, ktorí jej pomohli vysadnúť, aj niekoho, kto koňa viedol.
Až neskôr pribudla opierka na pravú nohu a ľavý strmeň tak, aby mohla žena na koni sedieť otočená smerom dopredu, hoci stále len na jednom boku koňa. Tento zlepšovák sa prisudzuje Kataríne Medicejskej v 16. storočí. Aj keď umožnil koňa ovládať a držať opraty, stále to bolo zložité.
„Jazda v dámskom sedle je oveľa náročnejšia na rovnováhu jazdca, ale aj na samotné ovládanie zvieraťa, pretože jazdkyňa ho môže riadiť iba z ľavej strany, kde má nohy. Preto mali ženy v rukách aj bičík, ktorým dávali koňovi signály aj z druhej strany,“ píše v knihe Kôň a človek v stredoveku historička Daniela Dvořáková.
