Lea Schreiber, rodená Grešlerová, sa narodila 18. októbra 1932 v Dobšinej. Jej rodičia Etel a Alexander boli veriaci Židia, okrem Ley mali ešte adoptívneho staršieho syna Gézu.
Domáca garbiarska dielňa na spracovanie surovej kože zabezpečovala rodine relatívny blahobyt, mohli si dovoliť mať slúžku, malá Lea mala aj pestúnku.
Podľa súpisu Židov z roku 1942 tvorili Židia v Dobšinej približne 2,7 % obyvateľov z rôznych spoločenských vrstiev, od remeselníkov až po miestnu inteligenciu, mesto malo synagógu aj vlastného rabína.
Lea si spomína, že náboženstvo hralo dôležitú úlohu v ich rodinnom živote, ale ako malé dieťa ešte náboženské zvyky nedokázala pochopiť. „Ja som sa veľmi nerada modlila. Vždy som niekam odišla a rodičia sa za to veľmi hnevali.” Rodina však zostala svojej viere verná aj počas vojnových útrap, dokonca počas celej vojny nejedli jedlo, ktoré by nebolo kóšer.
Prenasledovanie Židov a prvá vlna deportácií
Biskup povedal: Táto huslistka a jej deti nesmú zahynúť Čítajte Po nástupe do ľudovej školy stihla Lea vychodiť prvé dve triedy spolu so slovenskými spolužiakmi. So vznikom Slovenského štátu začali postupne prijímané protižidovské opatrenia obmedzovať práva Židov, okrem iného im tiež zabraňovali v prístupe ku vzdelaniu.
Židia boli vylúčení zo všetkých škôl okrem ľudových a pre Židov v školopovinnom veku sa mali zriadiť samostatné školy alebo triedy. Lea bola preradená do židovskej triedy, kde ich vzdelávala židovská učiteľka.
Vo svojom mladom veku si ešte neuvedomovala, že by vojna a nástup fašizmu mali nejaký zásadný vplyv na finančnú situáciu rodiny, avšak spomína si na atmosféru strachu a vylúčenia zo spoločnosti. Odrazu jej zostali len židovskí kamaráti zo susedstva z rodín Ledererovcov a Grossmanovcov, ostatné deti sa s ňou prestali kamarátiť. Situácia sa ešte zhoršila, keď v roku 1942 začala prvá vlna deportácií židovského obyvateľstva zo Slovenska.
Pravdepodobne vďaka dobrým konexiám a úplatkom sa rodine Grešlerovcov podarilo deportácii vyhnúť. Ich susedia Ledererovci sa dočasne zachránili útekom do Maďarska, kde však neskôr zahynul ich syn.
Grossmanovci žili v strachu, aby neboli pri chytačkách zaradení do transportu a Lea s ostatnými deťmi zo susedstva sa tak mohli hrať len doma alebo na dvore. „My sme boli tri deti, čo sme boli spolu; syn od Grossmanovcov, syn od Ledererovcov a ja. Mali sme veľký dvor a keďže sme nesmeli chodiť na ulicu, pomocník, ktorý v garbiarskej dielni solil kože, nám vždy v zime vylial na dvor vodu, aby sme sa tam mohli trochu korčuľovať.”
Nemecká okupácia a útek do hôr
Po vypuknutí SNP bola aj Dobšiná súčasťou povstaleckého územia. Keď sa však pri
Pomôžte nám v zachovaní pamäti národa!
Slovensko má svojich skutočných hrdinov a hrdinky, ale aj temné obdobia. Podporte nás a my zdokumentujeme ich príbehy pre ďalšie generácie.
Môžu nám pomôcť poučiť sa z moderných dejín a urobiť všetko preto, aby sa minulosť neopakovala.
Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.Ďakujeme za vašu podporu.
záverečnom útoku nemeckých síl obrana povstalcov zrútila, Grešlerovci sa rozhodli ukryť v horách.
„19. októbra 1944 som bola doma s mamou a naraz zhaslo svetlo. Doteraz, keď sa zhasne odrazu svetlo, mám z toho zlý pocit. A potom sme sa dozvedeli, že idú Nemci, tak sme museli utiecť.”
Ešte v ten večer večer odišli z Dobšinej a so susedmi Grossmanovcami sa ukryli v lesnej chatrči pri dedine Slavošovce. Spolu s nimi sa tam ukrývali ešte ďalší Židia na úteku, dokopy sedemnásť ľudí. Aby sa neprezradili stopami v snehu alebo dymom, nevychádzali von, ani vnútri nekúrili. Po pár dňoch ich v chatrči objavil pastier a za peniaze im nosil jedlo.
„Jedného dňa som spala a moja mama prišla k posteli a vraví mi: ,Vstávaj, lebo Nemci prišli!’ Tak sme začali plakať, ale oni nás nechali a nezobrali nás. My sme boli takí naivní, že sme si mysleli, že je to náš koniec, ale to nebol koniec.”
Po tejto zvláštnej udalosti, keď ich v chatrči našli Nemci, no nezatkli ich, za nimi pastier niekoľko dní neprišiel. Keď sa krátko po Novom roku ukázal, varoval ich, že Nemci sa ich chystajú zatknúť, a im sa tak podarilo na poslednú chvíľu ujsť.
„Vychytili sme sa, ako sme boli, a v snehu sme utekali, moja mama si aj zlomila nohu. Počuli sme, ako Nemci strieľajú a kričia. To bolo hrozné. Tie lesy boli ale husté a oni nás nenašli. To sú všetko zázraky.”
Ešte v noci prišli Grešlerovci k železničnej trati, kde ich našiel istý železničiar a spolu s Grossmanovcami ich ukryl na povale svojho domu. Tam prežili zvyšné mesiace do oslobodenia.
Po návrate do Dobšinej zistili, že v ich dome počas okupácie sídlilo gestapo a všetok ich majetok, ktorí sa im nepodarilo ukryť, rozkradli susedia. „Len na to si pamätám, ako sme prišli domov, a nič sme nemali. A naraz idem von a uvidela som moju priateľku, ktorá mala moju šatku. Všetko nám vyrabovali.”
Po vojne
Mandelíkovej otec: obeť fašistov aj komunistov Čítajte Keďže svoj domov v Dobšinej našli zničený a vojnu skoro nikto z miestnej židovskej komunity neprežil, rozhodli sa Grešlerovci presťahovať do Rožňavy. Leini rodičia si tam otvorili obchod s obuvou a Leu poslali študovať na gymnázium do Košíc. Tam navštevovala centrum pre židovskú mládež organizácie Bnej Akiva, kde sa stretla s inými mladými ľuďmi, ktorí prežili holokaust.
„To boli všetko deti, čo prežili vojnu. Ale my sme ani tam, ani v Izraeli nikdy neprehovorili ani slovka o tom, čo sa nám stalo cez vojnu. Vedeli sme, komu zomreli rodičia, ale nikdy sme sa nerozprávali o tom, čo sme prežili. Neviem, či to bola hanba, alebo sme sa báli. To dodnes nedokážem pochopiť.”
V Bnej Akive sa Lea zoznámila s myšlienkami sionizmu a rozhodla sa odísť do Izraela. Spolu so skupinou ďalších šesťdesiatich Židov pomocou úplatkov odcestovali z Bratislavy vlakom do Konstance v Rumunsku, odkiaľ sa následne loďou 21. marca 1949 dostali do Haify.
Do Izraela ešte predtým odišiel aj Lein brat Géza a pôsobil tam v Hagane, jednej z vojenských organizácií chrániacich židovské obyvateľstvo v Palestíne. Leini rodičia zatiaľ zostali na Slovensku a presťahovali sa do Bratislavy. Tam otec v rámci ilegálnej sionistickej organizácie Bricha pomáhal Židom emigrovať z komunistického Československa cez Viedeň do Izraela, až kým v roku 1951 tiež neodišli za svojou dcérou.
V Izraeli sa Lea zoznámila aj so svojím budúcim manželom Imrom Schreiberom, pôvodom z Hlohovca, s ktorým má tri deti. Imro rovnako ako Lea pochádzal z pobožnej rodiny, avšak potom, čo prežil Osvienčim a Dachau, prišiel o vieru. Ani so svojím manželom sa Lea o
zážitkoch z vojny nikdy nerozprávala. Lea aj jej rodičia si napriek traumatickým zážitkom z vojny svoju vieru zachovali po celý život.
Autor: Sandra Polovková, Boris Šlapeta
