„Bolo to tak odjakživa,“ napísal svojho času v eseji Rošády na piedestáloch popredný slovenský historik Ľubomír Lipták. „Cisár Caligula dal doviezť do Ríma sochy gréckych bohov, poodrážať im hlavy a pritesať svoju vlastnú podobu.
Aké hlavy pritesali na grécke importy, keď Caligulu zavraždili, o tom nám už rímsky historik Suetonius nenechal správu. Isté je, že od chvíle, ako sa sochy začali stavať, hneď sa začali aj búrať a všelijako preinačovať.“
"Dejiny sú popretkávané útokmi na umenie a nesúvisia len s revolúciami a totalitami, nevyhýbajú sa ani demokraciám. Dôkladné historické spracovanie týchto atakov u nás ešte chýba," podotýka Vladimíra Büngerová, kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia Slovenskej národnej galérie.
"Vo svete dnes evidentne došlo k akumulovaniu problémov do jedného bodu a výbuchu maximálnych emócií podmienených tragickými udalosťami."
Obrazoborectvo patrilo k bontónu, odkedy sochy začali zobrazovať potentátov, mocipánov či uzurpátorov moci. A kde je dopyt, je ponuka. Slovensko nie je výnimkou.
No kým na Západe sa dnes rúcajú a odstraňujú sochy rasistov, zločincov a rozmanitých gaunerov, u nás sa ešte aj v 21. storočí stavajú.
Vykolíkovanie slovenských končín
Sochy potentátov sa u nás začali masovo šíriť v 19. storočí, vtedy šlo o honvédov, maďarských politikov a Habsburgovcov. Po páde monarchie to pre zmenu boli sochy legionárov, Tomáša Garriqua Masaryka a dovtedy neznámeho hrdinu Milana Rastislava Štefánika, ktorý dostal aj pyramídu ako egyptský faraón.
