Prvý kozmonaut Jurij Gagarin je najväčším podvodom 20. storočia. Muž s týmto menom nikdy do vesmíru neletel, išlo o výmysel sovietskeho politického vedenia a tento propagandistický podvod treba konečne vymazať z učebníc. A keďže Gagarin nemohol žiť s takým strašným tajomstvom, museli ho odstrániť.
Tieto slová zazneli pred tridsiatimi rokmi, v júli 1990, na tlačovej konferencii maďarského spisovateľa Istvána Nemereho v Budapešti.
Bolo to krátko po rozpade východného bloku, keď sa jednotlivé krajiny spamätávali z marazmu, do ktorého ich uvrhli desaťročia komunizmu, a učili sa žiť slobodne.
Sloboda slova však priniesla aj fámy a bombastické odhalenia.
Tlačovka bola vlastne dobrým reklamným ťahom na predaj knihy, ktorá čoskoro vyšla aj v slovenčine pod názvom Gagarin - kozmické tajomstvo? klamstvo? Autor v nej píše:
„Bola to len hra vysokej politiky a nič iné. Všetci, od posledného bajkonurského technika, mrznúceho v mraze, až po kozmonautov na výslní, boli sluhami propagandistickej mašinérie. Gagarin v roku 1961 neletel do kozmu a nechali ho zmiznúť.“
Už na jar 1990, teda pred vydaním Nemereho knihy, sa po Moskve šírili skazky, že Gagarin sa stal v skutočnosti obeťou šéfa strany Leonida Brežneva a zavreli ho do psychiatrickej liečebne, kde práve na jar 1990 zomrel.
Tento strašidelný trest reálne zakúsili kritici režimu a rýchlo sa šírilo, že Gagarin z blázinca unikol a žije kdesi v ústraní, dokonca si bol na plastickej operácii.
Aký bol jeho skutočný osud, čo všetko nám zatajili a v čom nás oklamali?
Železnyj naš sovietskyj čelavék
„Gavarit Maskva, gavarit Maskva... major Gagarin, železnyj naš sovietskyj čelavék...“
Podľa správy tlačovej agentúry Sovietskeho zväzu TASS vzlietla prvá kozmická loď Vostok 1 s človekom na palube 12. apríla 1961 o 9.07 hod. moskovského času, o 9.22 kozmonaut hlásil, že prelieta nad Južnou Amerikou, o hodinu letel nad Afrikou a o 10.55 pristál späť na zemi.
Pionierske obdobie kozmonautiky si dnes sotva vieme predstaviť a odvaha sadnúť si do letiacej gule, ktorá mala priestor pre kozmonauta 1,6 m3, bolo nespornou odvahou.
„Vostok 1 neriadili počítače, loď bola takmer úplne automatická so záložným manuálnym kontrolným systémom. Počítače už existovali, no stratégia bola používať čo najoverenejšie technológie,“ vysvetľuje vedúci Oddelenia kozmickej fyziky v Ústave experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied v Košiciach Pavol Bobík.
„Šlo o veľmi riskantné podujatie. Celý let Vostoku 1 sa skončil dobre len vďaka šťastiu.“
