Známy poľský reportér a spisovateľ MARIUSZ SZCZYGIEŁ sa rád rozpráva s každým aj na ulici, o bicykloch, kaktusoch, aj životných pravdách, miluje Česko a Čechov a vie písať aj o vážnych veciach s humornou iskrou.
V rozhovore hovorí, aké boli jeho prvé vety v češtine, ako prišiel o vieru v Boha, aj o tom, či sa neobáva o dušu Poľska po voľbách. Hovorí, že mnohí Poliaci prestávajú predstierať, že sú veriaci, a obáva sa, že stačí malá iskra, aby v krajine niečo vypuklo.
Ste známym čechofilom, napísali ste o Česku veľa kníh. Kde sa táto vaša láska začala?
Pred dvadsiatimi rokmi som prišiel do Prahy na rozhovor s Helenou Vondráčkovou. Hovorila po poľsky, ale keď bola otázka zložitejšia, prešla do češtiny.
Čeština ma ohromila a pocítil som niečo, čo volám "metafyzický orgazmus". Česi mi hovoria, že ho majú, keď počujú slovenčinu. Odvtedy dvadsať rokov prichádzam do Prahy.
Pred mesiacom a pol som vydal Osobného sprievodcu Prahou, rozprávanie o láske k mestu a ľuďom.
Na začiatku je varovanie, že každý, kto ide do Prahy v apríli, máji, júni, júli, auguste, septembri a decembri, robí to na vlastné riziko. A tiež, že každý, kto ide na Karlov most, Hradčany a na Staromák, to robí na vlastné riziko.
Ľudia to kupujú, lebo pre Covid zatiaľ do Prahy nikto nechodí a aspoň si to môžu prečítať a tešiť sa.
Moje meno Szczygieł znamená "stehlík". V poľštine sa hovorí "veselý ako stehlík". Zároveň, keď sa v Poľsku povie meno "Szczygieł", hneď všetkým napadne Praha alebo Česko. A keď sa to dá dohromady, je to ako antidepresívna pilulka.
Čo vás na češtine tak fascinuje?
Je ako hudba. Vidíte niekoho, kto sa vám páči, a neviete povedať prečo. Tak to mám s češtinou. Predpokladám, že je to tým, že nemám talent na jazyky.
Nemčinu som mal štyri roky na strednej škole. Nula bodov. Angličtinu. Nula bodov. Z ruštiny si pamätám len desať slov, a to som sa ju učil sedem rokov.
Češtinu som vstrebával, takmer vôbec som sa ju neučil a proste som ňou nasiakol. Teraz som Vondráčkovej hovoril, že prvé vety, ktoré som vedel po česky, sú z jej piesní. Prekladal som si ich so slovníkom.
Prvá veta, ktorú som sa naučil, znela: "Odcházíš a ve mne tepe dusot tvých bot." A ďalšia z tej istej piesne: "Neměj strach, že místo filmu pustím si plyn." Okrem toho som v Prahe našiel útočisko.
Prečo?
V Poľsku som moderoval niekoľko rokov talkšou. Bola to vôbec prvá talkšou, ktorá sa u nás vysielala a ja som bol prvým moderátorom. V Poľsku som bol známy, a v Prahe ma nikto nepoznal a to bolo super.
Keď som šiel v Poľsku električkou a hrýzol som si nechty, nejaká pani mi hneď povedala: "Pán Szczygieł, ako je možné, že si verejne obhrýzate nechty a že vôbec chodíte električkou! Ja som bývala v Amerike a tam sa ľudia, ktorí vystupujú v televízii, takto vôbec nesprávajú a majú svoje autá."
Ja som jej povedal, že nemám auto ani vodičský.
Prečo ste o Česku začali písať knihy?
Svojich študentov na fakulte žurnalistiky som sa pýtal, akého pôvodu je značka Baťa. Hovorili, že francúzska, americká, nemecká, rakúska, a nikto nepovedal, že je česká.
Povedal som si, ježiši, musím aspoň o tých Baťovcoch napísať. Potom som sa rozhodol, že musím napísať o Marte Kubišovej a urobiť s ňou rozhovor.
Ale niekto mi povedal, že zle hovorí po anglicky. A ja som povedal: "To je skvelé! Ja vôbec nehovorím po anglicky." Tak som si povedal, že sa naučím po česky, aby som mohol hovoriť s Kubišovou.
Za rok sme sa stretli a napísal som prvú reportáž. To som ešte nevedel, že z toho budú knižky. Dnes ich už je šesť.
Slováci alebo slovenčina pre vás majú akú povesť?
