Bol september roku 1935. Pod Ďumbierom v Nízkych Tatrách vyšiel zo Štefánikovej chaty muž v krátkych nohaviciach, plstenom klobúku, s batohom. Nebol však turista. V batohu niesol maliarske potreby, nákresy a pastely, naše hory pochodil mnohokrát. Okrem toho ich aj mnohokrát namaľoval. Originálnym spôsobom, ktorý občas pripomínal až impresionistické pohľady na slovenské končiare, hole, lesy.
Mal namierené do Bodíc. Liptovský rodák však domov nikdy nedošiel. Okolie prečesávali desiatky vojakov a četníkov. Všetko márne.
Talentovaný maliar bol nezvestný celé mesiace, vynárali sa chýry, že ho videli kdesi v cudzine alebo že utiekol za milenkou. Až takmer o rok v júli 1936 pribehol zadychčaný pastier oviec Jozef Kozák a hlásil, že vysoko v horách našiel telo. Vlastne už len kostru človeka. Identifikovali ho aj podľa rozrobených prác, ktoré mal pri sebe.
