Pochádza z rómskej osady, no má maturitu aj pedagogické minimum, robí asistentku učiteľky v škôlke v Zborove aj pomáha najmenším deťom z chudobných pomerov cez hru a rôzne aktivity rozvíjať schopnosti ako omama.
"Som presvedčená, že vzdelanie je cestou z bludného kruhu chudoby," hovorí VIERA KOVÁČOVÁ a s úsmevom dodáva, že na vysokú školu možno ešte nastúpi s neterou Sandrou, takisto omamou. Prácu s deťmi totiž miluje, a tak by sa o nej chcela ešte viac naučiť.
Aké bolo vaše prvé stretnutie s deťmi a rodičmi v úlohe omamy?
Trochu som sa bála, lebo som nevedela, ako budú mamičky reagovať na to, že k nim budem chodiť domov. Predtým som mala prácu, kde ony chodili ku mne, bola to rodinná výchova.
No keď som mamičkám vysvetlila, na akom princípe budeme spolupracovať, boli rady, že budem k nim chodiť a ony nebudú musieť nikam ísť. Niekedy je totiž pre mamičky ťažké niekam ísť a nechať tri-štyri deti doma samy. Takže to privítali ako pozitívum.
Niektoré sú až hrdé: Super, oni budú ku mne chodiť a budú učiť moje dieťa!
Nepozerali sa na takéto hranie rodičia rómskych detí spočiatku ako na hlúposti, gadžovské výmysly?
S niektorými som už pracovala alebo ma poznali z materskej školy, kde som tiež pracovala, tak mi dôverovali a vedeli, že to, čo budem robiť s deťmi, bude len na ich prospech. Keby mi nedôverovali, myslím, že by ma do svojho súkromia ani nepustili.
No čudovali sa, že aj s malými deťmi od nula do troch rokov sa dá niečo robiť. Keď videli, že sa to dá, smiali sa a boli milo prekvapení.
Robíme aktivity na jemnú motoriku, hrubú motoriku, z kognitívnej stránky, prácu s knihou aj z emocionálnej stránky.
Omamu robíte už druhý rok. Vidíte za ten čas pokroky u detí?
Áno. Napríklad dieťa, ktoré vôbec nevedelo, čo je trojuholník, teraz, keď sa ho spýtam, mi ho ukáže. Už ovládajú aj farby, niektoré deti vedia nejakú riekanku, básničku, pesničku po slovensky.
