Deje sa to raz za rok. Na jar, ešte za tmy, vyletí na konár stromu a toká. V lesoch to znie, akoby ktosi klopkal dvoma palicami o seba a potom prešiel oslou po kose. Keď zletí zo stromu na zem, pred samicou rozprestiera chvost ako páv. Skutočné divadlo.
Ľudia ha poznajú práve podľa tokania. A vďaka tomu dostal aj meno - hlucháň hôrny, lebo počas toku pár sekúnd vôbec nevníma. V skutočnosti však počuje veľmi dobre, je to plachý a vnímavý vták.
Hlucháň hôrny je na Slovensku najväčší kurovitý divý vták. Kohút je celý tmavý, hruď sa mu zeleno leskne a nad okom má červenú škvrnu.
Stal sa symbolom ochrany prirodzených slovenských lesov. Pretože tých rapídne ubúda, je aj hlucháňov čoraz menej. V krajine, ktorá sa rada pýši svojimi lesmi, tento vták vymiera.
Európska komisia preto začiatkom júla tohto roku podala na Súdny dvor Európskej únie návrh na začatie konania proti Slovensku za jeho ohrozenie.
Vraj robí Slovensku problémy. No skôr Slovensko robí problémy jemu.
Kalamita ako nádej na zmenu
Sme pri hornej hranici tatranského lesa, neďaleko prameňa Bieleho Váhu, kde stále vidno následky kalamity z roku 2004. Hoci na mnohých miestach Tatranského národného parku sa kalamitné drevo ťažilo, tu nie. Pomedzi pahýle stromov a spadnuté kmene už vyrastajú nové stromy a kroviny, nižšie rastú brusnice, čučoriedky, vres a lišajníky.
Toto je prirodzený horský les, aký má hlucháň rád.
Ľudstvo si podľa pápeža musí pripísať nový hriech. Ekocídu Čítajte „Ľudia vnímajú kalamitu z roku 2004 ako katastrofu, no ja vravím, vďaka za ňu. Pretože je nádejou na zmenu,“ hovorí nám ochranár Erik Baláž, ktorý nás sprevádza.
„To, čo kalamita sfúkla, totiž nebol skutočný les. Ten tu začína vyrastať až teraz. A iba v ňom môže prežiť aj hlucháň.“
