Pred 40 rokmi sa začal jeden z najničivejších konfliktov 20. storočia – iracko-iránska vojna. K jeho najtemnejším kapitolám patrili použitie chemických zbraní a organizovanie neplnoletých bojovníkov.
Francúzska ilustrátorka iránskeho pôvodu Marjane Satrapiová v kultovom diele Persepolis spomína na smutný porevolučný teheránsky večer, keď jej rodičov navštívila ich služobná. Hoci bola celý život úprimne veriaca, nariekala, že už nedokáže veriť ničomu.
Jej štrnásťročný syn dostal v škole malý plastový kľúčik natretý zlatou farbou. Vraj ak odíde do vojny a bude mať šťastie a padne, kľúčik ho dostane do neba. Tam, kde je hojnosť jedla, žien a domy zo zlata a drahokamov.
Absurdnosť ešte umocnil čerstvo odvedený bratranec Šahab, ktorý videl každý deň autobusy plné chlapcov z chudobných rodín, ako odchádzajú na front veriac, že posmrtný život je lepší ako Disneyland.
Reportér: Detskí vojaci sú lacní a nepoznajú zlo Čítajte Satrapiová nefabulovala. Hoci existencia samotných kľúčov je dnes ťažko overiteľná, Irán cez vojnu s Irakom skutočne nasadil okolo pol milióna detí. Zoznam mučeníkov doplnili desaťtisíce z nich. Niektoré údaje spomínajú až 90-tisíc obetí z radov iránskych detských vojakov, samotná islamská republika priznáva 22-tisíc školákov padlých počas „svätej obrany“.
Deti útočili zväčša v prvých vlnách, tých s najvyššími stratami. K ich úlohám patrilo tiež čistenie mínových polí a uvoľňovanie cesty pre iránske tanky či revolučné gardy. Niekedy zem kontrolovali iba obyčajnou drevenou palicou. Za také bezcenné považoval tamojší režim ich mladé životy.
Propaganda na škole
V septembri 1980 napadol Irak Irán. Iracký vodca Saddám Husajn sa obával šírenia revolúcie z Iránu, navyše chcel využiť dočasnú iránsku zraniteľnosť a získať sporné územia pri Šatt al-Arab a na ropu bohatú provinciu Chúzistan.
