Z okienka cely vidí mních len do záhradky obkolesenej múrom, na horizonte sa týčia vrchy sveta, ktorý opustil. V cele má len najnutnejšie potreby, hrubý habit si sám perie aj pláta a skromné jedlo dostáva cez podávacie okienko, celé dni s nikým neprehovorí.
Slová ako izolácia, odlúčenosť a samota pôsobia dosť strašidelne. Ibaže vždy sa našli tí, ktorí ich nebrali ako pohromu, naopak, vyhľadávali ich dobrovoľne.
Stredovekí mnísi v samote hľadali samých seba a popri rozjímaní zanechali hodnoty, ktoré dodnes využívame: gotické staviteľstvo, stovky vzácnych kníh, technické inovácie, syry, likéry či whisky.
O tom, že samota nemusí byť len otravou, ale aj prínosom, hovorí pre SME archeológ a historik MICHAL SLIVKA.
Kedysi ľudia odchádzali do samoty z vlastného rozhodnutia. Kedy sa to začalo?
Viaže sa to už k prvým pustovníkom, k Jánovi Krstiteľovi, ktorý žil sám na púšti v odeve z ťavej srsti a potravou mu boli kobylky a lesný med. Aj Ježiš odišiel do samoty, keď rozjímal.
Pustovníctvo má korene v Palestíne a Sýrii, tam žili pustovníci napríklad vysoko na stĺpe, nahor si vyťahovali kôš s pokrmom a vodou. V Egypte zas pustovníci odchádzali do jaskýň v púšti. Ak ich tam začali otravovať ľudia, tak odišli inam.
Východné mníšske prúdy sa potom preliali aj do Európy, kde v 6. storočí vznikol rád benediktínov.
Ako zvládnuť lockdown na Marse, v Antarktíde či vo vlastnom byte Čítajte Čo stálo za rozhodnutím odísť do samoty?
Už prorok Jeremiáš hovoril, že ten, kto sedí sám a mlčí, bude povznesený sám nad seba. Samota je v tomto chápaní viac než len to, že naokolo nie sú ľudia. Ten, kto je sám, prichádza k sebe. Choď do samoty, hovor sám so sebou a nájdeš odpovede. To bolo hlavným motívom.
Prečo by to nešlo medzi ľuďmi?
Uprostred rozhovorov, pohltení starosťami všedného dňa často zabúdame na seba. Niekedy až tak, že sa ani nespoznávame. Tak to bolo v minulosti aj dnes. V samote sa zbavíte negatívneho myslenia, naučíte sa zaobchádzať s disharmóniou vo svojom živote.
