Neoddeliteľnou súčasťou SNP boli aj ženy. Jednou z nich je aj Zuzana Petreje, rodená Uličná, ktorá sa už ako mladé dievča postavila na odpor fašizmu.
Zuzana sa narodila v roku 1923. Keď mala 21 rokov, jej rodná dedina Liptovská Kokava sa stala vďaka strategickej polohe útočiskom partizánskych skupín. Miestni obyvatelia im pomáhali, aj keď si uvedomovali nebezpečenstvo. V okolí Banskej Bystrice za takúto pomoc vypaľovali Nemci dediny.
Zásobovala povstalcov
Aj v nehostinných podmienkach Vysokých Tatier bojovali a umierali partizáni. V jednej z týchto brigád pôsobila Zuzana ako spojka.
Pomáhala zásobovať oddiely potravinami a textilom, skladovala vojenský materiál a prenášala dôverné informácie a varovania medzi stanovišťami.
Raz však došlo k veľkému prepadu v Tichej doline. Zahynulo tam niekoľko miestnych mužov a chlapcov.
"Keď sme sa k miestu blížili s batohmi plnými jedla, vyskočil na nás vojak nemeckej hliadky. Okamžite preveroval, čo tam hľadáme a prečo máme so sebou toľko jedla. Jediným šťastím bolo, že lesník z miestnej horárne, takisto náš človek zapojený do odboja, nám dal alibi tvrdiac, že sme lesné robotníčky."
Spoznala na fotografiách deti nemeckého vojaka
Zuzana spomína, ako k nim domov vtrhli dvaja vojaci na domovú prehliadku. V sude schovávala vojenskú muníciu, náboje, granáty, rozložený samopal.
"Všimli si, že viem po nemecky. Jeden z nich mi začal ukazovať fotky rodiny a zhodou okolností som na fotke spoznala jeho deti, ktoré som obsluhovala počas ich pobytu vo Vysokých Tatrách. On ich po celý čas, čo bol na fronte, nevidel a rozľútostil sa. Od tej chvíle jeho nedôvera opadla a správal sa k nám priateľsky.
Veľkú dávku odvahy preukázala Petreje dokonca aj v najkrízovejšom období po potlačení SNP. Povstalci stiahnutí hlboko do hôr, zdecimovaní nepriazňou počasia a vyčerpaní z bojov, vždy našli v dome Uličných útočisko.
"To už bola situácia najťažšia. K nám domov sa zastavovali pravidelne na hygienickú očistu, ošetrenie, odvšivavenie. Našli tak aspoň kúsok tepla, jedla a dočasné útočisko."
Aj keď sami mali málo, vždy sa podelili: "Bolo mi ich ľúto, pretože prišli v skutočne zúboženom stave. Zároveň to bolo aj riskantné. Koľkokrát z jednej strany domu už prichádzali nemeckí vojaci a zo zadného vchodu ešte len odchádzali partizáni."
Nikdy však svoje rozhodnutie pomáhať neoľutovala a bola rada, že mohla pomáhať.
