Dvanásti elévi posádkovej armádnej kapely, medzi ktorými bol aj 14-ročný Vladimír, oslavovali svoje narukovanie na Radvanskom jarmoku v Banskej Bystrici.
Bol 12. september 1942, deň pamätného falošného bombardovania Banskej Bystrice. Porucha na jednom z bombardérov zhodila niekoľko bômb za Urpín. Podľa slov Vladimíra, "všetci účastníci jarmoku si mysleli, že bombardujú mesto. Kolotočiari ušli, kolotoče sa točili, ľudia skákali, ruky, nohy polámané, húsenicové dráhy... To bol krik, panika!"
Takto prišiel Vladimír prvýkrát do priameho kontaktu s vojnou. Už o dva roky, ako šestnásťročný chlapec, bojoval v Slovenskom národnom povstaní.
Ráno nevedel či dožije večera. Večer nevedel, či dožije rána
"Vznik SNP bol oznámený poplachom, všetci sme museli opustiť priestory kasární, kde nám pred kasárňami oznámili, že sa začalo Povstanie."
Vladimíra spolu s jedenástimi spolužiakmi prepustili domov s tým, že po skončení vojny sa majú vrátiť, aby sa im započítali skúšky za aktuálny ročník. Po návrate domov na Richtárovú však našiel v rodičovskom dome partizánsky štáb, kde ho veliteľ štábu hneď zverboval: "Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! Ideš s nami!"
A tak sa študentský život Vladimírovi rýchlo zmenil. Pridal sa k partizánom a začal prežívať to, čo dnešní mladí našťastie poznajú len z akčných filmov. Prešiel výcvikom a bojoval pri Veľkých Bieliciach a v Turci.
Boje boli veľmi tvrdé a nemilosrdné. Každý deň v horách znamenal veľké riziko s nejasným koncom: "Ráno sme nevedeli, či sa dožijeme večera, a večer sme nevedeli, či sa dožijeme rána." A mnohí skutočne neprežili.
Počas jedného z nemeckých útokov bol ťažko zranený po výbuchu míny aj Vladimír. Mal šťastie, tvár si inštinktívne uchránil rukou a črepiny z celého tela vybrali v nemocnici, do ktorej ho v ťažkom stave previezli. Dvaja jeho spolubojovníci v ten deň toľko šťastia nemali. Zomreli priamo na bojisku.
Kto sa nechal chytiť, skončil v masových hroboch
Vrátil sa do hôr, kde stále pokračovali boje. "Nemci bombardovali Staré Hory, Donovaly a okolité osady, bolo veľa mŕtvych - civilov, vojakov, veľké škody na majetkoch," spomína Vladimír.
Nepriateľ zhadzoval medzi ukrytých partizánov v horách agitačné letáky s priepustkami, ktorými sa mohli vzdávajúci sa bojovníci preukázať. Tie im mali zabezpečiť beztrestnosť a pokojný návrat domov.
Išlo však len o pascu a niektorí partizáni, ktorí sa rozhodli opustiť hory, tak vbehli priamo na mušku ničivým popravným komandám. Skončili v masových hroboch v Kremničke a Nemeckej.
Do horiaceho domu hodili matku aj nevlastného brata
Ráno 27. októbra 1944 vstúpili Nemci do Banskej Bystrice. Dnes hovoríme, že v tento deň potlačili SNP. Partizáni v menších skupinách a oslabení však bojovali ďalej.
Vladimíra pričlenili k sovietskej jednotke Pomstiteľ, ktorej velil major Morozov. Ich úlohou bolo zabrániť presunu vojenských síl a prostriedkov medzi mestami Banská Bystrica a Ružomberok: "Vyhodili sme mosty, museli sme robiť zátarasy, vo dne v noci prepady na nemecké vojská. Za čo sa nám Nemci 'odvďačili' poľovačkami na partizánske jednotky."
Nemci ďalej útočili aj na obyvateľov v horských osadách, ktorí pomáhali partizánom. Jedna takáto trestná výprava išla vo februári 1945 vypáliť Staré Hory. Ich postup však odhalili a asi 50-člennú skupinu nemeckých vojakov na mieste postrieľali.
Nemci sa pomstili 18. marca vypálením dedín Priechod, Kalište, Baláže, Špania Dolina, Staré Hory a Richtárová: "Strieľali do všetkého, čo sa hýbalo, aj náš rodičovský dom spálili a do horiaceho domu hodili moju mamu aj s dvojročným bratom Ivankom za to, že piekla chlieb a prala pre partizánov."
Vladimírovej mame a nevlastnému bratovi sa našťastie podarilo utiecť cez zadný východ z domu. V tých dňoch už boli osloboditeľské vojská na východe krajiny.
Oslobodená Banská Bystrica zmenená na nepoznanie
V osloboditeľských bojoch bol Vladimír nasadený do prvej línie, kde prežil hrôzostrašné zážitky: "Nemci nám plameňometmi upiekli dosť veľa našich vojakov," spomína. Jemu sa podarilo vyviaznuť bez ťažších zranení.
Absolvoval aj smutný a náročný pochod z Donovál na Liptov na koniec frontu, kde sa stretli s ruskými vojakmi. Ustupovali a po ceste stretávali plačúcich ľudí, ktorí ich prosili o pomoc.
Velitelia nakoniec Vladimíra presunuli do Banskej Bystrice, k prvej československej posádke. Mesto však bolo zmenené na nepoznanie: "Keď sme po fronte prišli do Bystrice, všetky koľajnice, podvaly, pelstry, pražce, telegrafné stĺpy, všetko bolo absolútne zničené! Boli vyhodené všetky mosty, všetky viadukty. To bol pohľad skazy! To bolo niečo strašné, čo Nemci za sebou nechali."
Dnes Vladimír Strmeň vo svojich 92 rokoch pravidelne rozpráva verejnosti svoj príbeh a je jedným z najaktívnejších pamätníkov hrôz, ktoré sa diali na Slovensku počas 2. svetovej vojny.
Autor: Post Bellum
Beata
Balogová
