Ak by mala povedať jeden príbeh obyčajného človeka z obdobia socializmu, bola by to učiteľka, ktorá zachránila žiakov pred ruskými vojakmi a bola pripravená byť radšej upratovačkou, len aby pre nich bola vzorom. Väčšina ľudí však len chcela žiť svoje životy a mať pokoj.
Etnologička MONIKA VRZGULOVÁ v rozhovore vysvetľuje, ako spomíname na socialistický režim, na čo radšej zabúdame, čo prekrúcame, aké mémy alebo slovné spojenia z tej éry pretrvali, aj prečo vidí v dnešných mladých ľuďoch veľkú nádej.
Rozprávame sa o období socializmu v rodinách bežne alebo je to len výnimočné?
Je zrejmé, že nejakým výberovým spôsobom sa o tom období rozpráva. Sú to akoby zaujímavosti alebo špeciálne spomienky, ktoré porovnávajú obdobie vtedy a dnes. "Za mojich mladých čias", "keď som ja začínal v tejto profesii"…
Etnologička Monika Vrzgulová. (zdroj: Monika Chupeková)Potom sú to, samozrejme, veselé príhody, napríklad o tom, ako sme sa v nejakej situácii vynašli.
Vo všeobecnosti všetci chceme hovoriť svoj životný príbeh tak, že sme nežili nadarmo, že to malo zmysel. Z toho vychádza spomienkový optimizmus.
Identita človeka veľmi ovplyvňuje jeho životný príbeh aj to, ako naň spomína.
Je skupina ľudí, ktorí boli politickými väzňami, boli prenasledovaní, ich deti nemohli študovať. Vo verejnosti, médiách akoby prevládala predstava, že tvorili menšinu, ale bolo to naozaj tak?
