Na zemepisnom atlase spred 30 či 40 rokov bolo vidieť na mape Balkánu akúsi bielu škvrnu. Volala sa Albánska socialistická ľudová republika a mala okolo troch miliónov obyvateľov, zväčša živoriacich a uväznených vo vlastnej krajine.
Komunistický režim sa v Albánsku začal rúcať až koncom roka 1990. Presne 11. decembra 1990, v čase spontánnych študentských protestov, povolilo vedenie Albánskej strany práce politickú pluralitu a o deň neskôr vznikla na pôde tiranských internátov Demokratická strana.
Demonštrácie uzatvárali šialený príbeh ortodoxného stalinizmu a totálnej izolácie pred svetom. Roztržka s Juhosláviou, po Stalinovej smrti a Chruščovovom nástupe zanevretie na ZSSR a neskôr aj rozchod s Čínou ponechali Albánsko na svojej prapodivnej ceste osamotené a uzatvorené.
Duch totalitnej NDR žije! Na futbalových štadiónoch Čítajte Albánsko tak zostávalo pre obyvateľov Európy veľkou neznámou a bolo jedno, z ktorej strany železnej opony pochádzali. Oficiálna propaganda vrátane rádia Tirana s vysielaním aj pre československých poslucháčov, štvala proti všetkým, veď imperialisti a revizionisti sa vraj usídlili i priamo v Kremli.
A albánsky národ obkľúčený nepriateľmi mal podľa vyjadrení dlhoročného komunistického vodcu Envera Hodžu (po albánsky Hoxha) radšej jesť korienky, než by sa spreneveril zásadám marxizmu-leninizmu.
Chápadlá tajnej polície Sigurimi
A tak atlas sveta či Európy bol často jediným zdrojom poznania o izolovanom Albánsku. Pri jeho študovaní sa dali napočítať iba dva medzinárodné hraničné priechody, i tie na noc uzatvárali.
Riedka cestná sieť a ešte redšia železničná sieť nebola vôbec napojená na trate v zahraničí. Cudzie civilné lietadlá nesmeli prelietavať albánskym vzdušným priestorom a tých pár, čo smerovalo na ospalé letisko Rinas pri Tirane, muselo pristávať iba cez deň a v smere od pobrežia.
