Pandémia koronavírusu nie je nič, čo by už ľudstvo veľakrát nezažilo. No jednotlivci od nej dostali dôležitú lekciu. Napríklad že všetci sú prepojení, nielen ľudia ale aj príroda.
Na otázku, ako sa zmení svet - ten globálny ale i ten ich osobný a profesný - odpovedajú eko-aktivisti Juraj Lukáč či Erik Baláž, bývalá politička Magda Vášáryová, urbanistka Milota Sidorová či hovorca Konferencie biskupov Slovenska Martin Kramara.
Juraj Lukáč, lesoochranárske združenie VLK

Môj svet po pandémii bude vyzerať tak ako počas pandémie a aj pred ňou. Budem chodiť do lesa, žiť v dreveničke na konci sveta a čítať knihy, ktorých mám niekoľko tisíc. Budem si písať do zápisníka Leuchtturm1917 atramentovým perom poznámky či nové články a triediť fotografie. Neviem, či som z tejto doby získal nejaké nové skúsenosti, skôr sa mi potvrdili staré známe pravdy.
Výchova, vzdelanie a exaktné dáta sú v mimoriadnych situáciách úplne nanič. Rozhoduje umiestnenie, zdroje, ktoré sú po ruke a spolupráca. Sme všetci navzájom prepojení, a to neplatí len pre ľudí. Sme prepojení so zvieratami, riekami, vzduchom, horami i rastlinami. Sme odsúdení na spoluprácu. V bežných situáciách to nie je zrejmé a evidentné. Pri katastrofách toto všetko rozhoduje zásadným spôsobom. Preto mi voda tečie z vlastnej záhrady, energiu mám z dreva z blízkych zdrojov a funkčná kadibudka stojí za domom. Snažím sa byť emocionálne stabilný a spolupracovať. Pretože to, čo zažívame teraz, je prechádzka rajskou záhradou oproti tomu, čo nás čaká. Moje covidové heslo bolo, je a bude: „Ňedac še a vitrimac!“
Rita Novosadová, včelárka

Môj svet je svetom prírody. Viac sa ho dotýkajú klimatické zmeny, (ne)ľudské zásahy do zabehnutého kolobehu, nadmiera využívania pesticídov, strata biodiverzity. Bez ohľadu na pandemickú situáciu sme my, včelári, svoju prácu museli vykonávať v zabehnutom rytme. Včely nepoznajú lockdown. Rastliny kvitnú v tej istej postupnosti ako po iné roky, včely sa roja, množia, zásobia peľom a nektárom, pripravujú sa na zimu, stiahnu sa do chumáča a potom odpočívajú.
Som vďačná prírode za tieto istoty. Pomáhajú mi spoločne s ťažkou fyzickou prácou, ktorú včelárenie obnáša, zabúdať na to, že svet okolo sa zastavil. Pre mňa predstavuje včelnica pevný bod, miesto, kde pracujem, relaxujem, učím sa. Nechcem na tom nič meniť. Viete, ako sa vraví, že z pozorovania včelstiev sa dajú mnohé veci predvídať? Sú nervózne, keď má prísť búrka, úle utesňujú veľkým množstvom propolisu, ak má byť tuhá zima, na jar vyhadzujú trúdov, ak má nastať náhle a nečakané ochladenie. Včelár často pracuje sám, musí reagovať rýchlo, nečakane.

Nemôže sa riadiť naučenými radami z kníh, mnohé veci musí riešiť pozorovaním a správnym rozhodnutím. Sú roky, často viaceré za sebou, keď snaha neprinesie želaný výsledok a je lepšie nič dopredu neplánovať a tešiť sa z momentálneho úspechu. Môže byť rok medu, sladkej odmeny a môže byť rok s vďakou za prežitie. My sme v podstate zistili, že vďaka včelám sme na pandémiu boli pripravení už dávno.
Magda Vášáryová, bývalá politička a diplomatka, predsedníčka Živeny

Na jar sme sa na seba so študentmi usmievali v systéme Teams, s priateľmi doma i v zahraničí sme si vymieňali vtipy o karanténe a pred nami sa otváralo leto s teplom, o ktorom sa opatrne hovorilo, že by mohlo zatlačiť koronu do kúta. Dnes je to už oveľa ťažšie. Nechce sa nám sedieť v temnote a daždivom počasí na chalupe, prestali nás baviť programy Spectrum Home, osamelé priateľky plačú do mobilu, chýba nám objatie našich vnúčat a nechce sa nám umierať osamote.
Doteraz som nevnímala tmu už o 16.00, lebo som jednoducho nemala na to čas. Bola som neustále v behu, 40 000 kilometrov za rok, Praha, Viedeň, Drážďany, Krakov, Brusel, Edinburgh, Živena, Via Cultura, a zrazu sedím doma a najťažšie je pre mňa spomaliť. Len tak sedieť je zrazu vyčerpávajúce. Neviem, či sa mi podarí znovu naštartovať, vytiahnuť zo skrine biznis look oblečenie, alebo začnem prežívať už navždy len v teplákoch a mikine.