Lekár Peter Michalko sa narodil v Brezne, rodina sa presťahovala Do Bratislavy, lebo chceli synom dopriať najlepšie možné vzdelanie. Už v stredoškolských časoch zažil prvé problémy s režimom.
Na Lekársku fakultu UK sa dostal až o dva roky, tu ho v treťom ročníku v novembri 1989 zastihla Nežná revolúcia.
Patril medzi najaktívnejších členov študentského hnutia, bol členom Koordinačného centra štrajkových výborov. Pracuje ako ortopéd špecialista a horský záchranár v horskej službe.
Prvé kontakty s režimom
Vraj prezradil štátne tajomstvo: Vraveli mi, že z basy sa živý nedostanem Čítajte Peter Michalko sa narodil 10. júla 1967 v Brezne. Rodičia pochádzali z Horehronia, kde Peter s o tri roky starším bratom strávili krásne detstvo na vidieku. Pochádzali z kresťanskej rodiny, no boli vychovávaní v duchu demokracie a slobody názoru aj napriek tomu, v akej dobe vyrastali. Peter od detstva inklinoval k biológii a v zmysle evolúcie formoval aj svoj svetonázor.
„V poslednom ročníku som sa stretol s tým, že človek niekedy nie je vhodný kandidát na štúdium na gymnáziu, aj keď má rodinné zázemie normálne. Nebol som však dostatočne aktívnym členom pionierskeho združenia. Dosť dlho trvalo, kým bola naša triedna učiteľka ochotná podpísať moju prihlášku na gymnázium,“ spomína pamätník na obdobie, kedy nebol vzorným pionierom. Nakoniec sa však na gymnázium dostal.
Štúdium na jazykovom gymnáziu na Vazovovej ulici v Bratislave pokladá Peter za najkrajšie obdobie v svojom živote aj napriek tomu, že už vtedy chápal, že dospieva v neslobode. Ako člen SZM so spolužiakmi zorganizovali výlet po stopách Slovanov na Devín.
Pravým zmyslom návštevy Devína však bol zámer uctiť si pamiatku tých, ktorí zahynuli na hraniciach vtedajšej Československej socialistickej republiky. Výlet skončil návštevou policajnej stanice, výsluchom a umývaním podchodu pod Námestím SNP. Peter gymnázium absolvoval v roku 1985 a v štúdiu chcel pokračovať na vysokej škole.
Túžba stať sa lekárom
Peter Michalko počas štúdia na vysokej škole (zdroj: Poste Bellum)Jeho túžba stať sa lekárom ho doviedla na Vojenskú lekársku fakultu v Hradci
Králové. Po absolvovaní základnej vojenskej služby dali Petrovi podpísať vojenskú prísahu, ktorou by sa zaviazal armáde do 55 rokov. Samozrejme odmietol. Nasledovala degradácia, vyhodenie zo štúdia a vojenské väzenie. To, našťastie, prežil bez väčšej ujmy.
Prevelili ho k práporu tankistov na Šumavu, na hranici s NSR. Petrov sen stať sa lekárom mu komplikovali jeho vojenskí nadriadení, ktorí mu dvakrát nepodpísali prihlášku a neudelili dovolenku na prijímacie skúšky. Po vojne sa zamestnal vo Fakultnej nemocnici v Bratislave ako sanitár na Ústave súdneho lekárstva. Vďaka blízkemu kontaktu s lekárskym prostredím aj pomoci primára sa v roku 1987 na Lekársku fakultu UK dostal.
Peter sa z povinnosti stal členom SZM, no jeho činnosti sa zúčastňoval veľmi vlažne. Kvôli neúčasti na akciách zväzu mal aj problémy absolvovať niektoré skúšky. Mal však šťastie na vedúceho krúžku, Doc. Branislava Lišku. Chodili rekonštruovať kláštor v Marianke, kde sa stretli s mnohými dôležitými osobnosťami neskorších dní, ako boli Ján Budaj či Martin Bútora.
„Samozrejme, tam sme viedli rozhovory, my sme väčšinou počúvali ako mladé uchá. Počúvali sme týchto pánov, ktorí už mali niečo za sebou, ale mali hlavy otvorené. Boli vzdelaní a stále sme sa rozprávali. Z jednodňovej brigády sa stalo niečo, čo nás začalo baviť a chodili sme tam aj mimo povinností cez víkendy,“ spomína Peter.
Politické pnutie koncom 80. rokov
Post Bellum
je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.
Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.
Vtedajší ochranári neboli priamou súčasťou politickej opozície. Politická opozícia
ako taká v tom čase prakticky neexistovala. No ich myšlienky mali blízko k vtedajšiemu spoločenskému a kultúrnemu undergroundu či katolíckemu disentu.
Spájala ich snaha žiť slobodne v neslobode a kľučkovať v medziach vtedajších zákonov. Vďaka nim mal Peter Michalko a mnoho mladých medikov príležitosť viesť rozhovory o politickom fungovaní vtedajšieho zriadenia.
Petrovými spolužiakmi boli aj deti predstaviteľov „bielej cirkvi“, ktorí boli súčasťou pamätnej Sviečkovej manifestácie. Tá bola tichým protestom veriacich proti porušovaniu náboženských a občianskych práv.
Manifestácia sa uskutočnila 25. marca 1988 a bola politickou mocou a políciou násilne potlačená vodnými delami. Práve túto udalosť mnohí pokladajú za predzvesť Novembra 1989. Peter sa akcie nezúčastnil, ležal v nemocnici so zlomenou nohou.
November 1989
Fotografia z časopisu Mladé rozlety, 1990. Peter Michalko vpravo dole (zdroj: Post Bellum)Peter Michalko, študent tretieho ročníka lekárskej fakulty, sa 18. novembra 1989 ženil.
O udalostiach z pamätného 17. novembra 1989 sa dozvedel ráno po svadbe.
Rádio Slobodná Európa a informácie od študentov z pražskej FAMU či Filozofickej fakulty UK boli jediným spoľahlivým zdrojom informácií o zásahu proti demonštrujúcim študentom v Prahe.
Hneď v pondelok 20. novembra Peter Michalko a jeho kolegovia z fakulty spustili štrajkovú aktivitu. Požiadali o spoluprácu výbor SZM, ktorý ich, samozrejme, odmietol. Odhodlaní študenti teda zabrali miestnosti výboru bez ich súhlasu a vytvorili si v nich hlavné stanovisko.
V ten deň študenti začali spisovať svoje myšlienky a názory, množili ich na cyklostyle a roznášali medzi ostatných študentov a pedagógov.
Vtedy spísali „Stanovisko študentov a pedagógov Lekárskej fakulty UK“, ktoré na druhý deň čítala na námestí Zuzana Mistríková a prevzal ho celoslovenský štrajkový výbor a prijal za prehlásenie všetkých študentov a pedagógov. Udalosti nabrali rýchly spád. Študenti však už nechceli ustúpiť, závan slobody bol veľmi lákavý. Obiehali teoretické ústavy, ktoré boli plné študentov a pedagógov, a snažili sa ich získať na svoju stranu.
Obrovské množstvo sa k nim pridalo, no niektorí ich odmietli. Na ďalší deň vyhlásili okupačný štrajk, uzavreli budovu univerzity a v štrajku strávili 10 dní. „Vedeli sme, ako ten systém funguje, preto sme sa snažili obsadiť archívy. Boli to archív komunistickej strany a kádrový archív. Ten riadili preverení súdruhovia, boľševici, komunisti a tam sa zhromažďovali osobné materiály, udania na zamestnancov, študentov alebo tých, čo udávali ďalších a tak ďalej.
No boli sme prekvapení, že v podstate už 21. novembra bol archív komunistickej strany absolútne vyprázdnený. Súdruhovia ho už niekedy cez víkend museli vyprázdňovať. Jednalo sa o obrovské množstvo materiálu. Kádrový archív sa nám podarilo kompletne zadržať a ten sme strážili. To bola pre nás obrovská výhra,“ spomína na tie dni pamätník Peter.
Študenti potrebovali pomoc
Sudcovia ho za totality súdili, po páde režimu ho tí istí rehabilitovali Čítajte Mladí ľudia vedeli, že potrebujú na svoju stranu získať autority, pedagógov aj nepedagogických zamestnancov, lekárov a zdravotníkov. Oslovili odbory a odovzdali im materiály z kádrového oddelenia. „Odovzdávali sme im ich osobné kádrové materiály. My sme boli v podstate iba taký dozorný orgán, aby sa tie materiály náhodou nestratili. Tam sa tí ľudia napr. dozvedali, prečo sa nedostali na dovolenku do Juhoslávie.
Bolo to preto, lebo jeho kolega, ktorý tam s ním 25 rokov pracoval, chodili spolu na pivo a manželky sa poznali, na neho donášal a tak ďalej. Myslím si, že to bolo správne. Bola to jediná možná vec, čo sme mohli spraviť. Aby sa ľudia dozvedeli pravdu, kto aká osoba je v skutočnosti. Ľudia vtedy pochopili, že teraz je tá príležitosť pridať sa na našu stranu,“ spomína Peter Michalko.
Šéfom výboru komunistickej strany celej Univerzity Komenského bol prof. lekárskej fakulty, takže gro tých najväčších komunistov bolo na lekárskej fakulte. V tých novembrových dňoch sa študenti spolu s docentom Liškom obrátili na doktora Osuského (pracoval ako kožný lekár vo FN) a iných klinických pracovníkov.
Oni im pomohli osloviť a získať na svoju stranu približne 1500 klinických pracovníkov v nemocniciach. Tí už 22. novembra podpísali prehlásenie študentov a zamestnancov. Vtedy to už bola obrovská sila.
Spolupráca so známymi tvárami
Významnú úlohu zohrali študenti Filozofickej fakulty UK, ktorí do štrajku vstúpili ako prví. Na VŠMU vzniklo Koordinačné centrum štrajkových výborov, kde sa stretávali zástupcovia študentov všetkých fakúlt. Na týchto fakultách vládla myšlienkovo uvoľnenejšia atmosféra. Študenti pozývali medzi seba do veľkých posluchární teoretických ústavov významné osobnosti slovenskej kultúry a spoločenského života. Prišlo množstvo ľudí, ako boli herci Ladislav Chudík či Marián Labuda, disidenti, umelci či speváci.
Takisto pozývali aj politikov vtedajšej komunistickej strany, chceli s nimi diskutovať o slobode, demokracii, o voľbách. „Dali sme možnosť diskutovať aj jednej, aj druhej strane. Tie auly boli plné poslucháčov, študentov aj zamestnancov a tam sa kryštalizovali názory. Keď sme videli, že tí ľudia stoja za nami, tak sme verili, že to skončí dobre.“
Herci boli ich oporou aj v ďalších dňoch, keď študenti chodili presviedčať obyčajných ľudí do fabrík, aby sa k nim pridali. Sami hovorili, že ich známe „ksichty“ boli vtedajším režimom zneužívané a je ich povinnosťou, aby svojim tváram vrátili tú správnu podobu tým, že pomôžu dobrej veci.
Viera v zmenu a slobodu bola silnejšia ako hrozba
November 89: Čo robili a na čo spomínajú politici z východu Čítajte Nerád počúva názory, že mladí ľudia boli zneužití, študenti boli riadení a Nežná revolúcia bola predpripravená. „Nežná revolúcia vznikla na základe podnetu zdola. Nikto za nami nechodil, nikto nás nepresviedčal. Išlo naozaj o to, či to padne a toto bola obrovská šanca. Chvalabohu sa to podarilo,“ spomína na tie dni Peter Michalko.
Študenti vycítili obrovskú šancu na zmenu a verili, že všetko dobre dopadne. Prelomovým dňom Nežnej revolúcie bol 24. november 1989, kedy skončila hlavná úloha Komunistickej strany v Československu. „Pamätám si deň, kedy sme plakali od radosti. Mali sme stretnutie VPN a koordinačného výboru študentov v starom Slovenskom národnom divadle.
Tam sme sa stretávali. Bolo to krásne v tom, že my sme sedeli, samozrejme, dole a hore vzadu na balkónoch ešte stále boli eštebáci s kamerami a celé naše stretnutia natáčali. A zrazu vstal riaditeľ divadla, mal taký malý tranzistoráčik, a dozvedeli sme sa, že ÚV KSČ odstupuje. To bol deň, kedy sme sa dozvedeli, že nás nezavrú,“ nostalgicky zaspomína Peter.
Študentská aktivita a predstavitelia vtedajšieho disentu podnietili formovanie novej politickej sily. Niekoľko dní po pamätnom 17. novembri sa sformovalo demokratické politické hnutie Verejnosť proti násiliu. Medzi jeho zakladateľov patrili Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál, Peter Zajac, Martin Bútora, Jozef Kučerák a ďalší.
Peter Michalko si spomína, že predstaviteľom študentského hnutia vtedajšie vedenie VPN ponúklo miesta v parlamente, no on osobne politické ambície nemal. Vytúžené štúdium medicíny mu bolo cennejšie ako politika.
Ponovembrové obdobie a nástup mečiarizmu
Magické obdobie novembra 1989 vystriedala tvrdá realita ponovembrových dní. Očarenie zo slobody trvalo až do prvých slobodných volieb a prvých naozaj spravodlivých prijímacích skúšok na Lekársku fakultu UK. Peter Michalko sa ako člen študentského hnutia naďalej stretával s predstaviteľmi VPN. Vtedy spoznal nového ministra vnútra Vladimíra Mečiara.
Lekárska fakulta potrebovala nové priestory a Peter spolu s prodekanom lekárskej fakulty šli žiadať do Národnej rady o voľnú budovu, ktorá sa nachádzala hneď vedľa LF. Minister Mečiar predviedol svoju povestnú rétorickú manipulačnú schopnosť a pozíciu moci a poslal ich kade ľahšie len preto, lebo mohol. Budovu lekárska fakulta nezískala. Peter Michalko bol členom prvej porevolučnej prijímacej komisie z radov študentov.
Ich odhodlaním bolo uskutočniť skúšky čo najtransparentnejšie. Vypracovali zborník otázok a odpovedí, z ktorých sa mali možnosť nádejní študenti pripraviť. Vyplnené testy zalepili, opečiatkovali a podpísali, aby sa s nimi už viac nedalo manipulovať. Zhodou okolností v týchto testoch neprešiel syn ministra vnútra a aj napriek jeho intenzívnej intervencii ho na fakultu neprijali, demokracia a spravodlivosť bola silnejšia. O rok neskôr to však už bolo o iných hodnotách.
Slobodné voľby a rozdelenie Československa
Pomáhala väzňom v Jáchymove. Do jedného sa zaľúbila a vydala sa Čítajte Spolužitie Čechov a Slovákov po revolúcii začalo dostávať trhliny hlavne z politického hľadiska. Politikov jednotlivých krajín strhli národné mocenské záujmy a federálne myšlienky sa začali dostávať do úzadia.
Napriek tomu, že v tom čase už prebiehali zákulisné politické dohody medzi bývalým a novým vedením, ktoré Peter popisuje ako zradu myšlienok revolúcie, si na toto obdobie spomína takto: „Na prvé slobodné voľby si spomínam veľmi dobre. To boli najkrajšie voľby môjho života. Nastal boom politických strán a účasť bola obrovská. Myslím si, že krajšie voľby sme na Slovensku ešte nemali.
Vtedy bola medzi ľuďmi veľká spolupatričnosť a sloboda, že si môžu povedať svoje a voliť kohokoľvek. Nešlo o to, aby vyhrala vépéenka alebo Občianske fórum. Išlo o to, aby boli tie voľby slobodné a ľudia si povedali, čo si chcú povedať.
Samozrejme som voliť bol aj s mojou manželkou, aj s mojou vtedy asi mesačnou dcérou.“
Vtedajší ministri vnútra Slovenska a Českej republiky, Vladimír Mečiar a Václav Klaus, sa dohodli na rozdelení. Oficiálne k nemu došlo 1. januára 1993, kedy vznikli dve samostatné republiky.
Peter Michalko je presvedčený, že to bol nevyhnutný krok, rozdeleniu však mala predchádzať široká politická i spoločenská diskusia a referendum. To sa, žiaľ, nestalo.
Nostalgia za minulým režimom a odkaz mladým
Dnes mnoho ľudí spomína, ako bolo za totality dobre. Peter Michalko s tým nesúhlasí. Argumenty, že každý mal prácu a bývanie a kto chcel cestovať, ten mohol, absolútne odmieta.
„Tí ľudia trpia kolektívnou stratou pamäti národa, je to totálna hlúposť. To, že u lekára sa neplatilo a recept stál jednu korunu, neznamená, že cez dane vám z vrecka nevytiahli oveľa viacej, to si len tí ľudia neuvedomujú. Druhá vec je, že tí ľudia to majú možnosť zmeniť. Nikto im nebráni v tom, aby miesto sťažovania sa v krčme alebo v kostole farárovi išli do politiky. Môžu ísť do obecných zastupiteľstiev, do všetkého možného. Nech to zmenia. Niečo sa ti nepáči, tak si otvor ústa a choď to povedať verejne, máš možnosť. Nikto ti dnes nič nespraví, nezavrú ťa, nevyhodia ťa z roboty ako kedysi!“ Peter Michalko hovorí, že síce máme demokraciu, ale nevieme, čo s ňou.
Máme slobodu, ale nevyužívame ju. Môžeme povedať svoj názor, môžeme ho napísať, môžeme ho presadzovať. Dokonca zo zákona a podľa Ústavy SR máme povinnosť kontrolovať poslancov, či našu vôľu plnia. „Tak to bude aj do budúcnosti. To znamená, že pokiaľ to ulica nezmení, nezmení to nikto. To je môj názor,“ uzatvára svoje rozprávanie pamätník Peter Michalko.
MUDr. Peter Michalko patril medzi študentov Lekárskej fakulty UK, ktorí svojím odhodlaním a túžbou po slobode zmenili dejiny našej krajiny. Dnes pracuje ako ortopéd špecialista a ako záchranár v horskej službe. Má dve dospelé dcéry a tri vnúčatá.
Autor: Adriana Demjanovičová
Beata
Balogová
