Bolo to začiatkom roka 1991, keď do zoznamu slovenských divadiel pribudlo nové. Malo názov Stoka. Nestrieľali pritom šampanským, nestálo sa v radoch pred pokladňou ani sa nepísali povzbudivé recenzie. Už samotný názov mnohým škrípal v ušiach.
Oficiálni teatrológovia súbor obchádzali míľovými oblúkmi, profesionálna scéna ohŕňala nos a na predstaveniach nebola núdza o zdesených divákov. Počuť z pódia vulgarizmus, ostré politické narážky na porevolučnú realitu a vidieť šokujúce scénky bolo pre mnohých skrátka nestráviteľná provokácia.
Do stojatých vôd slovenského divadelníctva, ktoré ešte stále mentálne žilo Bacúchovie dvorom, vtrhlo konečne niečo nové.
Stoka kedysi štartovala v malom podzemnom klube Čierny havran. Dnes, po tridsiatich rokoch, sa súbor do tohto priestoru opäť symbolicky vracia.
Nevláčiť mŕtvolu divadelnej konvencie
Stoka nevznikla na zelenej lúke. Už niekedy v roku 1988 spísal režisér Blaho Uhlár s výtvarníkom Milošom Karáskom v prešovskej kaviarni spoločné divadelné manifesty, v ktorých odmietli konvenciu a hlásali absolútnu nezávislosť divadelnej tvorby od všetkého vrátane dramatického textu:

„Na tomto stupni je už javisková postava škrupinou, ktorú musí herec rozlomiť, aby mohol zaujať osobné stanovisko. Dekompozícia javiskovej postavy je kvalitatívne nová fáza jeho tvorby… Skutočne nevidím dôvod, aby sme teraz, na konci 20. storočia so sebou naďalej vláčili rozpadajúcu sa mŕtvolu divadelnej konvencie minulých stáročí…“
Pred vznikom Stoky spoločne pripravili inscenácie vo viacerých profesionálnych aj ochotníckych divadlách: na východnom Slovensku v Ukrajinskom národnom divadle, v Trnave v Divadle pre deti a mládež a v súbore Disk.
Keď získali v januári 1991 priestor v centre metropoly, trvalo len dva mesiace a v marci prišli s prvou inscenáciou Stoky.
“Niektorí ľudia boli už len na to slovo alergickí. Ale na to som vždy vravel, že mesto bez stoky by skolabovalo, skapalo.
„
„Názov Stoka bola do istej miery aj provokácia, bolo to pankáčske,“ spomína po rokoch Uhlár.