Za tridsať rokov existencie divadla Stoka mu zbúrali dve budovy, vystriedali sa okolo neho tri generácie hercov. Jej zakladateľ a režisér BLAHO UHLÁR sa však nezmenil. Stále bojuje proti malomeštiactvu, stále prehráva, stále je presvedčený, že v myslení by mal byť človek nezávislý a nepodliehať tomu, čo by sa "malo". To platí pre jednotlivcov aj pre celú kultúru.
Aký je to pocit vracať sa na miesto, kde ste začínali? Vnímate to ako symbolický životný oblúk?
Samotný priestor ma až tak veľmi nevzrušuje. Zatiaľ tam ešte ani nie sme a uvidíme, či napokon budeme. Ten pocit, že po tridsiatich rokoch existencie divadla nemáte kde hrať a kde skúšať, aj keď teraz sa na tom podieľa aj pandémia, je dosť hlúpy.

Nie je to prvý raz, čo ste prišli o priestor. Až to zvádza k bonmotu, že ak treba v Bratislave niečo zbúrať a parcelu streliť developerom, zavolajte tam hrávať Stoku.
Asi máme podobný vkus ako developeri. Naposledy sme skončili v Cvernovke, ktorú zbúrali. Predtým sme boli na Pribinovej a už keď sme tam prichádzali, boli sme v tom, že kým ju zbúrajú, budú to maximálne tri roky. Napokon sme tam strávili pätnásť rokov, odišli sme v roku 2006.
“Dnes už mesto nemôže vysekať všetky stromy, funguje ochrana zelene aj živočíchov. Stále však neexistuje ochrana živých ľudí, ktorí robia živé divadlo.
„
Prečo nie je dostatočná snaha mesta uchovať priestor nezávislej kultúry, ktorú poznajú aj za hranicami?
Isté aktivity mesta boli, ale vzhľadom na to, že ja mám mizerné diplomatické schopnosti, nevyšlo to. Na mieste, kde stála Stoka, dodnes nič nie je a podľa všetkého ani nikdy nebude. Keby sme mali za sebou vedenie mesta, budova tam dodnes mohla stáť. A to sme nemali.
Kedysi, keď si developer kúpil pozemok, smelo si na ňom staval. Dnes už nemôže vysekať všetky stromy, funguje ochrana zelene aj živočíchov, musí stavbu konzultovať s rôznymi úradmi. Stále však neexistuje ochrana živých ľudí, ktorí robia živé divadlo.
V tomto ohľade sme menej ako červíky.