Slovenského Chorváta nevníma výtvarníčka MÁRIA ČOREJOVÁ ako niekoho, kto sa bije do pŕs. Naopak, musí to byť osvietený človek, čo dokáže odľahčiť vášne, myslieť do hĺbky a južanskú horkokrvnosť pretaviť do vtipu.
To všetko pre ňu do bodky spĺňal spisovateľ Rudo Sloboda.
Práve vďaka jeho knihám sa dostala bližšie k svojmu pôvodu a pripojila sa k mame, aby spolu vydávali knihy o Chorvátoch v Devínskej Novej Vsi.
Chorvátska menšina na Slovensku je podľa nej silno asimilovaná a navonok žiadne osobitosti nevidno. O to zaujímavejší je však dialekt, ktorým jej príslušníci hovoria už takmer päťsto rokov.
V škôlke jej povedali, aby s chorvátčinou aspoň na chvíľu prestala Čítajte Má vaša rodina chorvátsky pôvod?
Mama pochádza z chorvátskej rodiny s typickým chorvátskym priezviskom, s babkou sa v minulosti rozprávali len týmto dialektom. Na nás svoju reč nepreniesli, ja s bratom sme chorvátčinu skôr odmietali, ale rozumieme jej.
Otec nebol Chorvát, takže u nás doma sa rozprávalo len po slovensky, možno aj preto ten odstup.
Mária Čorejová (1975)
- vizuálna umelkyňa, grafická dizajnérka a pedagogička, pochádza z Devínskej Novej Vsi.
- Vyštudovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
- Venuje sa kresbe, maľbe, videu, objektu a inštalácii. Stojí za viacerými projektmi podporujúcimi tvorbu a prezentáciu súčasného umenia a kultúry.
- Od roku 2017 buduje na Škole umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave pre študentov nový odbor grafického dizajnu.
- S mamou Jozefínou Daničovou pripravili do vydania množstvo publikácií o Chorvátoch žijúcich na Slovensku.
- Už dvadsať rokov sa spoločne venujú aj vydávaniu časopisu Hrvatska rosa z prostredia chorvátskej menšiny na Slovensku.
- V roku 1988 spoluzakladali aj Festival chorvátskej kultúry.
Čo myslíte, prečo ste sa nechytili?
Neviem, prečo mi to nešlo, akosi som to nechcela ani ja, ani brat, apriori sme to odmietali, hoci babka mi stále hovorievala – „pominaj se s manu horvatski“, navyše v našej dedine boli a sú ľudia z mojej generácie, ktorí bežne rozprávajú týmto dialektom, zmiešaným so slovenčinou. Bol to jednoducho detský vzdor. Dnes mi je to možno trošku ľúto, ale takto sa to stalo.
Váš otec sa folklóru aktívne venoval v SĽUK-u aj v Lúčnici. Neťahalo vás to týmto smerom?
Chvíľu som hrala na gitare v chorvátskom folklórnom súbore Rosica, môj brat sa v ňom tiež aktívne angažoval, neskôr dokonca aj ako hudobný skladateľ. Aj sme si so súborom trochu pocestovali, ako gymnazisti sme sa z toho vtedy tešili, ale neskôr som sa začala venovať výtvarnému umeniu a to pre mňa nemalo veľký súvis s folklórnym vnímaním sveta. Chcela som robiť to takzvané veľké umenie. Preto som sa rozhodla študovať maľbu.
Aké témy vás provokovali?
Spočiatku som sa na vysokej škole pretĺkala. Cítila som sa stratená, mala som pocit, že nikdy nedobehnem spolužiakov, ktorí predtým študovali na ŠUP-ke a mali už svoje skúsenosti. Všetko som sa učila od začiatku. Časom sa úrovne vyrovnali.
Naplnilo vás štúdium?
V deväťdesiatych rokoch asi nebolo horšieho výberu ako štúdium maľby, všetci hovorili o tom, že je mŕtva a vrhali sa na blikajúce nové médiá.
Nakoniec som skončila pri kresbe. Momentálne mi je najbližšia, dobre sa kĺbi s grafickým dizajnom. V súčasnosti sa mi obe sféry pomerne dobre prepájajú práve pri tvorbe kníh, často sa mi darí knihu zalamovať a zároveň ilustrovať.
Lucia Molnár Satinská a Csaba Molnár: Zaprieť jazyk predkov neveští nič dobré Čítajte Čím sa riadite pri výbere vlastných ilustrácií?
Nevyberám ich zo svojej voľnej tvorby, tvorím priamo pre obsah danej knihy. Napríklad, keď sme robili knihu chorvátskych prísloví a porekadiel, vyslovene som sa nimi pri ilustráciách inšpirovala a veľmi ma to bavilo.
Vychádzala som vždy z toho, o čom porekadlo je, a pomáhali mi pri tom predstavy konkrétnych ľudí, ktorých som v Devínskej Novej Vsi poznala.
Napríklad?
