Bolo to v noci z 19. na 20. októbra 1944. Nacisti už vojnu prehrávali, ale k mnohým krvavým udalostiam ešte len malo prísť.
Dedinu Lipovľany, po chorvátsky Lipovljani, obkľúčili ozbrojení muži v uniformách. Boli to ustašovci, ktorým Hitler umožnil založiť si štát. Brali mužov, ale aj nedospelých chlapcov. Vraj na prácu na železnici. Čechov, Ukrajincov, Srbov, každého, kto bol podľa nich nepriateľom národa. Vyše 180 ľudí. Medzi nimi aj 70 Slovákov.
Stratili sa v pažeráku najstrašnejšieho lágra, aký počas vojny existoval v Európe. V tábore smrti Jasenovaci umierali srbské, rómske, židovské a aj slovenské obete.
U logor ubijen
„Môj syn išiel z kostola a cestou domov sa stretol s ustašovcami, ktorí ho násilím odvliekli do tábora Jasenovac, odkiaľ sa dodnes nevrátil, a tuším, že ho tam zabili.
Prečo ho vzali a kto bol ich veliteľom, neviem. Na vlastné oči som videla syna vo vagóne na železničnej stanici v Lipovľanoch pred odchodom do tábora.“
Výpoveď o Jozefovi, respektíve Josipovi Sudrovi, podala po vojne jeho mama Paulína. Bol to jej jediný syn. Mal len devätnásť.
Rovnako vzali aj Valentína Dubca, otca dvoch detí, o ktorom po vojne vypovedala manželka Margita: „Z domu ho v noci zobrali dvaja ustašovci pod zámienkou, že bude opravovať železnicu a že sa čoskoro vráti. Nevrátil sa ani po skončení vojny.“
Vlastnoručne do dokumentu naklepanom písacím strojom pripísala, že sa domnieva, že ho zabili v lágri. „U logor ubijen.“
Povojnové dokumenty dokladajú tragédiu, o ktorej sa na Slovensku dodnes prakticky nevie. Láger Jasenovac je masovým hrobom tisícov obetí ustašovského fašizmu.
