BRATISLAVA. Pred 76 rokmi, teda 31. marca 1945, bol z Bratislavy vypravený posledný transport slovenských väzňov do koncentračného tábora Mauthausen.
Ako ďalej pre agentúru SITA uviedla historička z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Marína Zavacká, viac ako 120 mužov a žien bolo v nákladných vagónoch vypravených z bratislavskej Hlavnej stanice v čase, keď už najvyšší predstavitelia ľudáckej vlády evakuovali svoje úrady pred blížiacou sa sovietskou armádou a vydávali sa na útek smerom do Tretej ríše.
Cesta trvala týždeň
Cesta do tábora trvala deportovaným podľa Zavackej viac ako týždeň, pričom v závere museli ísť väzni pravdepodobne desiatky kilometrov pešo, keďže trate už boli poškodené spojeneckým bombardovaním.
„Títo ľudia teda pokračovali v ceste na smrť v dňoch, kedy už Bratislava bola oslobodená. Po príchode do Mauthausenu boli všetci, ktorí zvládli do tábora dôjsť a nezomreli na ceste, zlikvidovaní v plynovej komore. Podľa údajov Pamätníka tábora Mauthausen sa tak stalo 10. apríla 1945,“ povedala Zavacká.
Prežil pochod smrti: Už sme neboli ľuďmi, spomína Tibor Ehrenfeld Čítajte Medzi väzňami bolo podľa historičky niekoľko vojakov, ktorí sa zúčastnili na Slovenskom národnom povstaní (SNP) a jeho prípravách, napríklad major Sekuris, veliteľ breznianskej posádky či kapitán Ollárek, ktorý mal podľa pôvodných plánov veliť ženijným a pracovným jednotkám v Bratislave.
„Bola v ňom aj skupina francúzskych a sovietskych zajatcov, vrátane aspoň piatich dievčat. V transporte zahynulo tiež viacero bratislavských typografov, väčšinou s komunistickým a sociálnodemokratickým pozadím, ktorí sa dlhodobo podieľali na vydávaní ilegálnej tlače,“ vysvetlila Zavacká.
Prevážali aj osobosti späté s ľudáckym režimom
Zvláštnosťou podľa historičky bolo aj to, že do posledného transportu bolo zaradených aj niekoľko osobností pôvodne spätých s ľudáckym režimom, ktorí postupom času nadviazali styky s protistranou. „Napríklad Jozef Beňuška, bývalý dlhoročný šéf protikomunistického oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti alebo František Galán, ktorý bol po salzburských rokovaniach zbavený funkcie hlavného veliteľa Hlinkovej gardy a presunutý do vedenia Obilnej spoločnosti,“ uviedla Zavacká.
Ako dodala, v uvedenom transporte boli výrazne zastúpení predstavitelia občianskeho, demokratického odboja, najmä z prostredia ilegálnej skupiny Justícia, ktorá sa už od vyhlásenia Slovenského štátu venovala pomoci utečencom a spravodajskej činnosti a po rozbití známejšej skupiny Flóra prevzala aj časť jej aktivít súvisiacich s SNP.
„Nazvaná bola podľa rovnomenného kníhkupectva, sídliaceho na dnešnom Námestí SNP. V transporte zahynul jeho vedúci Oldřich Seiler a minimálne traja ďalší zamestnanci,“ povedala Zavacká.
Medzi ďalšie obete z transportu, ktoré zomreli na konci vojny v Mauthausene, patrili napríklad Alžbeta Sadloňová, majiteľka hostinca na Myjave, ktorá poskytla nocľah desiatkam ľudí, unikajúcich pred gestapom, akademický maliar Ladislav Varga, či študent Radko Klimeša, ktorý podľa Zavackej vyniesol z Bratislavy stavebné plány jej opevnení.
Pamätník obetiam neexistuje
Zavraždení boli aj národohospodár Jozef Országh a reformovaný kňaz a bývalý agrárny poslanec Štefan Štunda. V posledných dvoch prípadoch išlo o demokratických nominantov do ilegálneho mestského zastupiteľstva, ktoré malo prevziať správu Bratislavy po oslobodení.
Práve rôznorodosť zloženia transportu podľa Zavackej zrejme spôsobila, že sa nehodil do komunistických ani ľudáckych výkladov dejín a oficiálne miesta mu po celý čas nevenovali takmer žiadnu pozornosť.
„Dodnes nemáme ani celkový zoznam transportovaných. Súpis obetí bol po vojne rekonštruovaný podľa svedectiev spoluväzňov, dozorcov a pozostalých príbuzných, no stále nie je úplný. Preživší príbuzní tento transport, II. bratislavský, nazvali ‚zabudnutým‘ a takým aj ostáva,“ dodala historička s tým, že pamätník venovaný tejto tragickej udalosti dodnes neexistuje.
