Návrat detí do škôl priniesol zásadnú odpoveď, na ktorú mnohí čakali. Aký vplyv malo na ne dištančné vzdelávanie a ako dlho bude trvať, kým sa z toho dostanú?
To, že sa v deťoch udiala zmena, si na Základnej škole v Chorvátskom Grobe všímajú od prvého dňa návratu žiakov do škôl. V niektorých väčšia, v niektorých menšia, dotklo sa to však každého.
„Bolo to horšie, ako prísť do školy po letných prázdninách. Jednak to trvalo dlhšie, zároveň deti museli prechádzať z jedného štýlu vyučovania na druhý,“ hovorí Katarína Blaščáková, špeciálna pedagogička a učiteľka pre prvý stupeň na Základnej škole v Chorvátskom Grobe.
Situácia dala zabrať deťom, učiteľom aj rodičom, no najviac s ňou bojovali žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. S čím mali najčastejšie problém a ako hodnotí ich vývoj špeciálna pedagogička?
(zdroj: unsplash.com)Chýbajúca interakcia
Keď si mali žiaci prvého stupňa Základnej školy v Chorvátskom Grobe opäť sadnúť doma k počítaču, pripojiť sa k vyučovaniu a dve hodiny sa nečinne pozerať do monitora, nejeden zostal demotivovaný.
„Bolo to dosť viditeľné, keďže deti potrebujú interakciu. Pri dištančnom vzdelávaní je veľmi oslabená, čo bolo najviac cítiť pri deťoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Ich sa bez interakcie vyučovať nedá,“ hovorí Blaščáková.
„Viackrát sa mi stalo, že deti boli nesústredené, nerozumeli výkladu a nepomáhali ani prepracované prezentácie a interaktívne programy. Deti jednoducho nebolo možné zaujať rovnako ako v škole,“ dodáva učiteľka pre prvý stupeň.
Aj keď sa jej nakoniec takéto deti zaujať podarilo, zväčša len jedno a iba jedenkrát. Pre deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP) platí, že vyučovanie treba ušiť na mieru konkrétneho dieťaťa s konkrétnou poruchou a s konkrétnymi potrebami. Každému treba nastaviť individuálnu metodiku a pracovať s ním tak, ako to jeho stav a potreby vyžadujú.
„Existuje množstvo špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb. Najbežnejšie sú poruchy učenia a narušená komunikačná schopnosť. Často sa objavuje aj syndróm ADHD a môže ísť aj o poruchy ako dyslexia či dysgrafia. Niektoré deti majú dokonca porúch a diagnóz viacero,“ vymenúva Blaščáková.
Ak sa takéto dieťa ocitlo v domácom prostredí na dištančnom vzdelávaní, bola to výzva tak pre učiteľov, ako aj rodičov. Nie vždy sa to podarilo.
(zdroj: unsplash.com)Tri typy detí
„Počas pandémie boli tri typy detí. Tie, ktoré to zvládali a vyhovovali im to, potom tie, ktoré to nezvládali a nevedeli o tom a nakoniec tie, ktoré to ani nezvládali, ani si to neužívali,“ povedala psychologička Andrea Madarasová Gecková z Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach na Festivale pre dušu, ktorý organizovala Nadácia Orange.
Do tretej skupiny patria aj deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ktoré boli neraz tak frustrované a vyčerpané, že nedokázali dávať pozor a počas online vyučovania zaspali. Namiesto pokroku tak išli opačným smerom.
„Zmeny sú na niektorých deťoch naozaj viditeľné. Za rok prinajlepšom stagnovali alebo sa dokonca vrátili dozadu a vo vedomostiach cúvali,“ priznáva Katarína Blaščáková.
Aj ostatní žiaci mali čo robiť, keďže dištančné vzdelávanie sa líšilo od prezenčnej verzie nielen formou, ale aj rozsahom. Obsahovalo menej ako polovicu vyučovacích hodín a zaradené boli iba profilové predmety ako slovenčina, matematika či angličtina. Na predmety ako biológia, geografia či chémia zostal čas len niekedy, prípadne vôbec.
„Veľa predmetov a hodín zostalo nepokrytých. Na prvom stupni u nás prebiehalo dištančné vzdelávanie približne dve hodiny denne, v piatom a šiestom ročníku tri hodiny a siedmaci, ôsmaci a deviataci mali maximálne štyri vyučovacie hodiny denne,“ vymenúva Blaščáková.
Základná škola v Chorvátskom Grobe preto využila svoj inkluzívny tím a deťom so ŠVVP venovala po návrate do škôl špeciálnu podporu. Mnohé vypadli z procesu učenia a zabudli, aké je to dávať pozor.
„Po návrate vidieť, že deti majú nižšiu mieru pozornosti. Kým dieťa sa predtým vydržalo sústrediť aj polhodinu, teraz vydrží maximálne desať minút. S deťmi treba po návrate pracovať výrazne viac, čo platí hlavne pri druhostupniaroch,“ priznáva špeciálna pedagogička.
Výraznou prekážkou je podľa nej aj zhoršená pamäť, keď si niektorí žiaci nepamätajú ani veci spred mesiaca.
„Čo im môžeme dať, to im dáme, ale zvyšok… Neviem,“ zostane ticho Katarína Blaščáková. Po chvíli sa nadýchne a dodá: „Bohužiaľ.“
(zdroj: unsplash.com)Prvý kontakt po návrate
Vzdelávaniu a duševnému zdraviu sa venoval aj Festival pre dušu od Nadácie Orange, na ktorom odborníci diskutovali aj na tému Čo urobila pandémia s dušou detí a mladých ľudí? Na tom, že rozsah problému môže byť veľký, sa zhodli všetci diskutujúci ako školská psychologička Eva Gajdošová z Paneurópskej vysokej školy v Bratislave, psychologička Andrea Madarasová Gecková z Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach a dejepisár Tomáš Horváth z Cirkevnej základnej školy Narnia v Bratislave.
„Na deti čakajú obavy zo zlyhania, pretože vznikla veľmi dlhá pauza. Medzičasom sa zmenili a sú niekde inde a my od nich chceme, aby išli rovno do konfrontácie s rovesníkmi, kde sa už nedá schovať za kameru ani pomedzi to komunikovať cez sociálne siete. Keď je pauza jeden, dva týždne, tak si to dieťa ešte pamätá. Ale po roku? Vtedy potrebujú veľmi bezpečný priestor a overiť si, že to stále zvládajú,“ povedala na Festivale pre dušu psychologička Andrea Madarasová Gecková.
Podľa nej môžu mať deti po návrate na prezenčnú formu vzdelávania pocit, že od nich chceme, aby vyskočili na kladinu a urobili salto. Pritom to od nich nikto nemusí chcieť, ale ony sa napriek tomu strachu neubránia.
„Je veľmi dôležité, aby deti uspeli pri prvom kontakte, ktorý bude naostro s rovesníkmi. Aktuálne potrebujú veľmi veľa uistenia, kvôli čomu ich musíme držať pri zemi a ísť na to postupne,“ dodala Madarasová Gecková.
Linky a adresy rýchlej pomoci
Internetová poradňa IPčko.sk formou četu.
Bezplatná telefonická linka 0800 500 333.
E-mailová poradňa na adrese poradna@ipcko.sk.
Žiaci preto dostali dva týždne na adaptáciu, počas ktorej k nim učitelia pristupujú jemnejšie a podľa možnosti individuálne.
„Deťom umožňujeme sa v adaptačnom procese trochu rozprávať aj počas vyučovania. Snažíme sa im vytvoriť také prostredie, aby mohli znovu obnoviť vzťahy. Socializáciu totiž treba tiež opäť naštartovať,“ hovorí Katarína Blaščáková zo Základnej školy v Chorvátskom Grobe.
Deti a rodičia, ktorí majú pocit, že to nezvládajú, sa vždy môžu obrátiť na odbornú pomoc. Odborníci z internetovej poradne IPčko.sk sú k dispozícii počas celého dňa a úplne bezplatne. Buď cez čet, e-maily, video poradňu alebo bezplatnú telefonickú linku 0800 500 333.
„S témou duševného zdravia sme sa stotožnili v Nadácii Orange už dávno a stala sa pre nás kľúčovou. Niektorým veciam a udalostiam sa nemôžeme len tak vyhnúť a musíme sa s nimi naučiť žiť. Zároveň môžeme zmeniť naše vnímanie súčasnej situácie a jej prežívanie tak, aby sme dokázali fungovať v primeranej fyzickej a psychickej kondícii. Môžeme akcentovať potrebu pozornosti voči nášmu duševnému zdraviu, hovoriť o možnostiach psychologického poradenstva, pripomínať širokej verejnosti, že pomoc existuje. Urobili sme tak aj prostredníctvom Festivalu pre dušu,“ hovorí Andrea Ungvӧlgyi, manažérka a správkyňa Nadácie Orange.
V rámci Festivalu pre dušu diskutovali viacerí psychológovia a psychologičky, terapeuti, epidemiologička aj prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová. Hlavnou témou bola pandémia koronavírusu a jej vplyv na duševné zdravie jednotlivcov, detí a rodín. Sériu troch rozhovorov moderovala novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová a záznam si môžete pozrieť na webovej stránke festivalpredusu.sk.
Tento článok vám prináša Nadácia Orange.
Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.
Beata
Balogová
