Krásny víkend! Na pomalé víkendové čítanie ponúkame pohľad na Černobyľ a bizarnosti postsovietskej mentality, svrčky v čokoláde i iné pochúťky do postapokalyptického sveta, prechádzku po postcovidovej Prahe, rozprávanie o postpôrodnej traume aj príbeh single ženy, ktorá sa nebála zobrať si do opatery dieťa.
Žijú na Slovensku a nie je im jedno, čo sa deje u nich doma v Rusku

Štvorica Rusiek sa prvý raz stretla 21. apríla na demonštrácii pred Prezidentským palácom v Bratislave. Chceli nahlas povedať, že majú problém s režimom v ich domovine, ktorý porušuje ľudské práva a postihuje vlastných občanov.
"Aj my sme občanmi Ruska a chceli sme vyjadriť nahlas, že s tým nesúhlasíme, že neberieme tú propagandu, že Rusko je najlepšia krajina na svete a všetko je v poriadku," povedala na stretnutí týždeň po demonštrácii Daša.
"Našich poslancov nazývame 'šialená tlačiareň', pretože chrlia toľko zákonov zakazujúcich všetko možné. Jeden horší ako druhý," popisuje situáciu vo svojej rodnej krajine Olga. "Zatknúť vás môžu za čokoľvek. Ráno vstávate a neviete, za čo vás môžu vziať a čo je už trestný čin. Dnes je v Rusku trestný čin aj to, keď poviete, že Krym bola anexia. Iba prejavíte názor, ale klasifikuje sa to tak, že ste proti celistvosti krajiny. Ráno o šiestej vás prekvapí bytová prehliadka. Vezmú vám všetko, aj počítač a techniku, a nikdy nevrátia. Je to psychický teror."
Natalia zase pripomína skúsenosť z čias, keď Rusko anektovalo Krym. Učiteľ ich namiesto vyučovania poslal na míting na podporu anexie. Vraj sa to deje bežne. Žiaci sú radi, že nemajú vyučovanie a v uliciach vidno veľa ľudí. Provládne mítingy zapĺňajú podľa rovnakého kľúča aj štátni zamestnanci. "Boja sa, že prídu o prácu. Neprepustili by ich priamo za to, našli by si iný dôvod. Ale tá hrozba stačí," opisuje.
Štvrtá z demonštrujúcich Rusiek, Viktoria, hovorí, že väčšina mladých režim nepodporuje. „Chcú cestovať, byť slobodní. Aj preto odchádzajú z Ruska, tak ako my. Ľudia chcú lepší život a ten sa v Rusku stále zhoršuje. Preto to nemôže dlho trvať.“
Ako vnímajú situáciu v Rusku, čo ich priviedlo na Slovensko, v čom sa líši atmosféra v oboch krajinách, čo zažili, čoho sa boja a v čo dúfajú, povedali reportérovi denníka SME Petrovi Gettingovi.
Prešiel som kus sveta a myslím si, že viem, čo je dobro a čo zlo

O Rusku a ruskej – postsovietskej realite hovorí aj český fotograf David Neff v rozhovore s Kristínou Kúdelovou. Dokladá to množstvom bizarných zážitkov nielen z Ruska, ale aj z Ukrajiny z Černobylu, odkiaľ sa vrátil len nedávno.
Predtým bol v bývalej Juhoslávii, Afganistane, Iraku, videl, ako sa svet rozpadá, keď ho ničí vojnový konflikt alebo prírodná katastrofa. Hovorí však aj o tragických situáciách, ktoré by nemuseli nastať, keby niektorí ľudia nepotrebovali zažiť pocit dôležitosti a sekírovať ostatných.
Jeden z jeho ruských zážitkov je naozaj surreálny. Podarilo sa mu dostať do lokomotívy na Transsibírskej magistrále: „Pred sebou som videl, že niekto je na koľaji. Vravel som to tomu mužovi (vlakvedúcemu, pozn. red.), čo iba pil, ale on vôbec nereagoval. Asi to bol opilec, ktorý zaspal na trati - a my sme ho zrazili. Myslel som si, že okamžite zastavíme. Ale nie. Šli sme ďalej a náčelník len povedal: Nu vot. Vsjo normalno. V Rusku ste proste v zemi totálnej márnosti. Vlak pôjde ďalej, ďalšie dva dni, kým zastaví.“
Traumaticky porodiť je ako vrátiť sa z vojny

Americká dula a fyzioterapeutka Penny Simkin, ktorá účinkovala aj v dokumente Neviditeľná, sa celý život venuje ženám, ktoré zažili traumatizujúci pôrod. „Čo ženy po traumatickom pôrode prežívajú? Cítia sa osamelé, zranené, že sa o tom s nikým nemôžu rozprávať, majú nočné mory, flashbacky. To sú rovnaké veci, aké majú ľudia, ktorí prídu z vojny," opisuje v rozhovore redaktorke Michaele Žurekovej.
Prirovnáva takú skúsenosť ku znásilneniu na ulici. „Ak idete do nemocnice, kde sa o vás majú postarať, a odkiaľ chcete odísť zdravá, no cítite sa znásilnená, je to ešte vyššia úroveň zrady ako keby vás znásilnili na ulici. Lebo ide o ľudí, ktorým chcete veriť a oni vašu dôveru zničia. Myslím si, že ľudia o týchto skúsenostiach musia verejne hovoriť.“
Neprekážalo jej, že na pestúnstvo bude sama

Veronika Dianišková od malička vedela, že pestúnstvo je jej poslanie. Predstavovala si, že sa najprv vydá, bude mať vlastné deti a potom k nim pribudnú pestúnske. Život zo zariadil inak a ona sa stala jednou z mála single rodičov, ktorí našli odvahu vychovávať cudzie dieťa bez partnera.
Redaktorke Soni Jánošovej vysvetľuje úskalia ale i pozitíva celého procesu, prečo si pestúnske dieťa nechce adoptovať aj to, prečo chce zostať v kontakte s biologickými rodičmi svojej dcéry.
Ako každého nového rodiča ju prekvapilo najmä to, ako náročné a intenzívne je vychovávať dieťa a koľko bežných zlyhaní to prináša. „Myslela som si, že som na výchovu dieťaťa dobre pripravená a bolo veľkým prekvapením, že viem stratiť nervy aj pri takom dobrom dieťati, akým je to moje. Lebo fakt som nikdy nezlyhávala natoľko dokola a neustále. Čudujem sa, že to so mnou nevzdáva!“
Tip na výlet: Řízek je lacný, hosť objíma čašníka a všetci smerujú na Petřín

Naša redaktorka Kristína Kúdelová už nejaký ten piatok pobýva v Prahe a tam robí nielen pozoruhodné rozhovory, ale píše aj o tom, ako sa Praha po lockdowne pomaly otvára spoločenskému životu.
Začiatok uvoľnenia pandemických opatrení však skomplikovalo škaredé počasie a Pražania sa do otvorených prevádzok, kultúrnych i stravovacích príliš nehrnuli. Jaroslava Kolibačová z kina Edison v centre mesta to nechápala: „Mnohí Pražania podporovali v najťažších mesiacoch svoje obľúbené podniky tým, že od nich kupovali, napríklad, celé prepravky piva, ktoré si potom postupne vypili doma. Aspoň tak im umožnili čosi si zarobiť. Bolo pre mňa prirodzené, že na otvorenú terasu vybehnem hneď, ako to bude možné. Aj v daždi, pretože to je solidarita," hovorí. "Odmenou nám bolo pivo do skla. Konečne!"
Niektorí Pražania prosto ďalej chodia tam, kam chodili aj počas pandémie: na Petřín ku Karlovi Hynkovi Máchovi. Veď je ešte stále máj!
Svrčky v čokoláde aj cestoviny z hmyzej múky

Ak vás pri predstave, že musíte jesť vyprážané húsenice alebo pečené svrčky striasa, nie ste sami. Hoci ide o potraviny budúcnosti, ktoré majú oveľa menší dopad na planétu ako chov zvierat na mäso a môžu nasýtiť hladujúce miliardy ľudí, nám Európanom to nejde veľmi pod nos.
Riešením môže byť napríklad múka zo svrčkov, z ktorej sa vyrobia cestoviny. Také v Prahe s kamarátom vyrába Ivana Dvořáková zo Slovenska.
Hmyz je podľa jej slov zatiaľ dosť drahý, no keď sa zvýši dopyt a vznikne viac fariem, jedného dňa môže byť lacnejší ako kuracie mäso. "Bude to bežná surovina, ale ešte to bude nejaký čas trvať," tvrdí Dvořáková.
V článku Michaely Žurekovej sa dočítate, čo bráni udomácneniu hmyzej potravy na Slovensku i v Európe, a ako sa dá odstrániť tzv. „fuj faktor“.
- Pre silné povahy a žalúdky ponúkame aj recepty na hmyz na masle, placky s múčnymi červami a karamelizované cvrčky, ktoré nájdete v staršom texte Ely Rybárovej, ktorá si bola túto stravu vyskúšať v Brne u entomológov Marie Borkovcovej a Vladimíra Fišera.
Pohľad do dejín

Pred 150 rokmi vládne oddiely brutálne potlačili Parížsku komúnu. Robotníckej triede sa sa po prvýkrát aspoň na krátky čas podarilo uchopiť moc.
Predohrou k vzniku Parížskej komúny boli napäté prusko-francúzske vzťahy. Prusko po víťaznej vojne s Rakúskom posilnilo svoju pozíciu a rozohralo partiu o ďalší nárast vplyvu, čo Francúzsko vnímalo ako svoje ohrozenie.
Uvoľnenie španielskeho trónu po zvrhnutí Bourbonovcov viedlo k medzinárodnej diplomatickej roztržke a pruský kancelár Otto von Bismarck vmanévroval Francúzov pomocou známej emžskej depeše do nelichotivej situácie. Francúzsko pod tlakom domácej verejnej mienky muselo 19. júla 1870 vyhlásiť Prusku vojnu.
- Nezabudnite si v nedeľu vypočuť nové vydanie podcastu Dejiny.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.
Chcete pravidelne dostávať Víkendový výber e-mailom? Prihláste sa na odber jedným klikom.

Beata
Balogová
