Keď ovdovela, najmladší z jej štyroch synov mal deväť mesiacov a najstarší desať rokov. Nemali peniaze ani na pohreb či na bežné výdavky.
„Nevedela som, ako budeme ďalej fungovať. Zrazu som zostala na materskej s dvesto eurami. Mali sme splácať dom aj auto na lízing. Nevedela som si predstaviť, ako budeme ďalej žiť,“ hovorí Eva Kubičková, ktorá pri spomienke na ťažké obdobie ani po desiatich rokoch nevie zadržať slzy.
Sympatická tmavovláska nás víta v dome v Malženiciach so všetkými synmi. Najstarší Adam, ktorý práve zmaturoval, sa v čase našej návštevy vracia z brigády, druhý Matej si ide zabehať. Najmladšiemu Marekovi sa nechce ísť na futbalový tréning a trinásťročný Tomáš má nohu v sadre.
Ledva po dlhom období zatvorených škôl nastúpil na vyučovanie, zlomil si nohu pri behu po schodoch. V škole mu našťastie vyšli v ústrety a jeho triedu presunuli na prízemie.
Za desať rokov, čo je Eva Kubičková sama, si zvykla, že si musí poradiť, ako vie. Je vďačná za všetku pomoc od rodiny, priateľov, známych aj od neznámych. “Manželov pohreb zaplatil môj starší brat, kamaráti mi pomáhali splácať elektrinu. Bez pomoci rodiny by sme to nezvládli,“ hovorí.
