Sme kúsok za dedinou Hodruša-Hámre smerom na Banskú Štiavnicu, no mimo tunajších turistických destinácií. Baňa Rozália nie je expozíciou, ale stále činnou baňou. Na vstupnom portáli sa dozvedáme, že ju otvorili v roku 1951.
Vchádzame dnu. Šerá štôlňa vedie čoraz hlbšie do tela hory, kdesi vo výške nad nami sa týčia kopce Štiavnických vrchov. Takto pred nami fárali generácie baníkov. Pomodlili sa a stratili sa v tme. Mnohí sa nevrátili späť. Vraj nebývalo výnimkou, ak ženy boli trojnásobné vdovy.
Na hlave máme prilby s baterkou, naše čižmy čľapkajú v podzemnej vode, ktorá vyteká z hĺbky. Štôlňou sa tiahnu koľaje, takzvané huntíky. Denne po nich prejde 250 baníckych vozíkov, na ktorých vyvezú 240 ton vyťaženej rudy. Baňa Rozália je poslednou baňou v strednej Európe, kde sa v ložisku rúd ťaží aj zlato.
Stovky metrov pod zemou
"Nemôžete si to predstavovať tak, že z bane vyvážame hrudy zlata," uvádza na pravú mieru Ivan Bača, riaditeľ eseročky Slovenská banská, ktorá vlastní baňu Rozália.
"Neťažíme zlato, ale polymetalickú rudu, ktorej súčasťou je aj zlato. Konkrétne je v bani ložisko olovených, zinkových, medených rúd s obsahom zlata a striebra. Obsah zlata je približne 6,5 - 7 gramov na tonu. Ľuďom to vysvetľujem na jednoduchom príklade: Predstavte si milión hráškov. A sedem z nich je zlatých."
Ročne je to menej ako pol tony. Konkrétne 350 kilogramov. V porovnaní so svetovými producentmi, z ktorých jednotlivé krajiny ročne vyťažia viac než 300 ton zlata, sú to omrvinky.
V praxi to značí, že Rozália dokáže uživiť 160 zamestnancov. Z nich je 130 baníkov. Chlapi sú z Hodruše a okolia. Striedajú sa na dve zmeny.
