Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážené poslankyne a poslanci,
vážení členovia vlády,
vaše excelencie,
vážení prítomní!
Využívam svoje právo dané mi Ústavou Slovenskej republiky vám a našim spoluobčanom predkladám správu o stave republiky. Chcem v nej poukázať na tie skutočnosti, ktoré charakterizujú súčasný stav našej spoločnosti a zároveň načrtnúť aj určité pohľady a možné východiská do budúcnosti.
Svoje postoje, názory a stanoviská opieram o analýzy odborníkov, o poznatky z listov našich občanov, zo stretnutí s nimi, s poslancami Národnej rady, predstaviteľmi vedeckých inštitúcií, ale aj obecných a mestských zastupiteľstiev. Bol by som rád, aby ste moje názory chápali ako odporúčania a podnety na zamyslenie.
Vo viacerých smeroch sa iste stotožňujem s aktivitami vlády, a činnosťou NR SR. To neznamená, že sa zhodujeme vo všetkom. Nie je to možné a nebolo by to ani správne.
Hneď na začiatku si dovolím konštatovať, že doterajšie výsledky nášho vývoja sú dielom mnohých činiteľov nášho spoločenského života. Mám na mysli prácu Vás poslancov, členov vlády, orgánov územnej samosprávy, profesijných zväzov, spoločenských združení a nadácií, podnikateľov, firiem a všetkých pracujúcich ľudí. Ďakujem každému, kto priložil ruku k nášmu spoločnému programu, ktorým sledujeme lepší život našich občanov.
Patrí sa začať od seba. Preto chcem zdôrazniť, že hlavnú líniu a vlastne aj stratégiu môjho pôsobenia určuje Ústava Slovenskej republiky. Mojou prioritou bolo a naďalej je dodržiavať ducha Ústavy a ústavné princípy, ktoré sa premietali do mojich aktivít smerom k našej zákonodarnej, výkonnej a samosprávnej moci a samozrejme k občanom i vo vzťahu k zahraničnej politike.
Po týchto slovách by sa mohlo zdať, že všetko je v poriadku a nemáme o čom hovoriť. Ale tak to nie je. Žiada sa povedať pravdu o živote, o problémoch občanov, o východiskách zo zložitých situácií a našich predstavách.
Čakajúc na toto moje prvé vystúpenie v parlamentnom prostredí, ktoré je mi, dôverne známe, vyjadrili viacerí naši politici aj poslanci očakávanie, že od prezidenta chcú predovšetkým počuť, kde sa Slovensko práve nachádza a či sa vyvíja pozitívnym smerom. Odpoviem krátko: reprezentujem Slovensko, ktoré je už etablované v demokratickom medzinárodnom spoločenstve, ako krajinu čoraz vyššieho kreditu svojej politiky. Práve toto ma oprávňuje skonštatovať, že naše pozitívne smerovanie je očividné a tým aj povzbudzujúce.
Vážená Národná rada!
Pri nástupe do funkcie hlavy štátu som si uvedomoval, že najprestížnejší a najťažší boj krajiny počas jej samostatnej existencie bol v zásade vybojovaný. Získali sme plnoprávne členstvo v euroatlantických integračných zoskupeniach, čo boli dlhoročné priority našej zahraničnej politiky i diplomacie.
Naša zahraničnopolitická orientácia je pozitívna a nezvratná. Vo vlastných rukách máme aj nástroje nadväzovania kontaktov a spolupráce, či riešenia prípadných problémov s partnermi mimo našich integračných zoskupení.
V tomto smere chcem naďalej napomáhať našej diplomacii, ako som sa o to usiloval od nástupu na svoj terajší post, keď ma nezvyklá dynamika medzinárodného vývoja od počiatku vtiahla do významných rozhodovacích procesov. Spomeniem len prvú účasť slovenského prezidenta na Valnom zhromaždení OSN, či prvú plnoprávnu účasť slovenskej delegácie, ktorú som viedol na vlaňajšom summite atlantickej aliancie v Istanbule. A pri všetkej skromnosti tu treba spomenúť aj hostiteľské povinnosti hlavy štátu počas bratislavského summitu predstaviteľov Spojených štátov amerických a Ruskej federácie. Prezidenti týchto veľmocí boli zároveň našimi hosťami na ich historicky prvých návštevách Slovenskej republiky. Nie náhodou sa zakaždým pri týchto, pre našu zahraničnú politiku výnimočných udalostiach hovorilo s rešpektom a uznaním o úspešnom príbehu Slovenska.
Spomenúť by som chcel i moju minulotýždňovú návštevu Svätej stolice. Bol som iba tretím prezidentom, ktorého Svätý otec prijal. I to svedčí o miere akceptácie tejto krajiny. V srdečnom rozhovore Svätý otec ocenil ústavno-právne zabezpečenie postavenia cirkví na Slovensku ako aj dobré vzťahy štátu a cirkvi.
Pri tejto príležitosti som navštívil i sídlo Rádu maltézskych rytierov, ktorý svoju charitatívnu činnosť rozvíja i na Slovensku.
Veľké príležitosti pre slovenskú diplomaciu a zahraničnú politiku núka nadchádzajúce obdobie, keď sa s veľkou pravdepodobnosťou ujmeme na dva roky pozície nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN. Bude to - ako dúfam - nielen čas na realizáciu jej očakávanej reformy, ale aj na stabilizáciu pomerov a posilnenie bezpečnosti v početných konfliktných zónach sveta.
Ak medzinárodné demokratické spoločenstvo má docieliť posilnenie bezpečnosti a stability na celom svete, vrátane ohnísk terajších konfliktov, musia sa jeho členovia zhodnúť prinajmenšom na využívaní tých nástrojov, ktoré sa osvedčili. Takto možno definovať aj účinkovanie Slovenskej republiky na medzinárodnej scéne, rámcované obranou hodnôt ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, právneho štátu i medzinárodného práva.
Aj preto pripomínam, že osobné priority prezidentského účinkovania, ako som ich definoval vo svojom inauguračnom prejave - bezpečnosť, prosperita a identita Slovenska - plne korešpondujú nielen s dávnejšie vytýčeným prointegračným smerovaním našej krajiny, ale aj s našou terajšou pozíciou a možnosťami na medzinárodnej scéne.
Aj naši občania vedia doceniť politický a praktický ekonomický prínos nášho pôsobenia v NATO a v Európskej únii. Najmä ak si položia otázku, aká by bola naša pozícia, garancie našej bezpečnosti, ba aj prosperity, keby Slovensko zostalo mimo týchto zoskupení. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj našu vojenskú účasť v Iraku a to aj po poslednom teroristickom útoku na budovu Veľvyslanectva Slovenskej republiky. Naši vojaci v Iraku plnia úlohy v súlade s bezpečnostnými záujmami Slovenskej republiky. Ich predčasný odchod by neprospel ani našim zahraničnopolitickým záujmom, ani stabilite v Iraku a na Blízkom východe. Ale aj tu bude potrebné aby sme dodržiavali medzinárodné dohody.
Využívam túto príležitosť, aby som sa poďakoval Národnej rade SR aj za jej konštruktívny prístup k nedávnemu schváleniu ústavnej zmluvy Európskej únie. Iste viete, že sám patrím medzi kritikov - možno umiernených - tohto dokumentu, lebo okrem iného napríklad neponecháva dosť miesta národným parlamentom v procese prípravy rozhodnutí únie. V súčasnosti, po výsledkoch referend o ratifikácii Zmluvy o Ústave pre Európu vo Francúzsku a Holandsku, i po neúspešnom pokuse odsúhlasiť budúci sedemročný rozpočet EÚ na summite EÚ minulý týždeň, bude potrebné analyzovať danú situáciu a hľadať východiská a postupy, ktoré neohrozia proces integrácie. Nemáme ani na Slovensku recept na riešenie vzniknutej krízy EÚ, ale dovoľte mi v tejto situácii len jednu poznámku. Ešte na začiatku 80-tich rokov stála Európa na prahu jadrovej vojny. V porovnaní s výdavkami, čo nás stála táto bipolárna Európa, je tých pár miliárd Eur, o ktoré sa dnes sporia európski lídri, malá suma. Preto plne podporujem krok nových členských krajín, akceptovať i menší objem prostriedkov z fondov EÚ a dovolím si navrhnúť politikom bohatších európskych krajín, aby uvažovali podobne ako my, nové krajiny EÚ.
Vážené poslankyne, vážení poslanci!
Ak konštatujem, že Slovenská republika dospela a jej diplomacia dozrela, za veľa z toho vďačíme aj vyspelosti našich občanov v podpore medzinárodných ambícií svojej vlasti. Mali by sme sa spoločne pričiniť, aby Slovensko zostalo dôveryhodným, čitateľným a rešpektovaným partnerom ako vnútri integračných zoskupení, tak aj voči ďalším krajinám a medzinárodným organizáciám, s ktorými máme záujem rozvíjať spoluprácu.
Veľa práce nás čaká aj v prebiehajúcej reforme ozbrojených síl. Zmena charakteru ozbrojených síl, ako ho predpokladá Model 2015 v súlade s požiadavkami Aliancie, ako i budovanie potrebných kapacít pre využitie v rámci potrieb Európskej únie si vyžiada ešte niekoľko rokov tvrdej práce. Ako hlavný veliteľ ozbrojených síl Slovenskej republiky mám eminentný záujem na tom, aby sa naše ozbrojené sily stali plnohodnotným, rovnocenným a váženým partnerom v rámci armád členských štátov NATO a Európskej únie.
Zároveň využívam túto príležitosť, aby som poďakoval príslušníkom ozbrojených síl Slovenskej republiky za ich dôstojnú a profesionálnu reprezentáciu Slovenskej republiky v zahraničných misiách a vzdal česť tým, ktorí obetovali to najcennejšie – svoje životy.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci!
Po roku 1998, ale najmä po roku 2002 sa na Slovensku začali uskutočňovať významne reformy vo viacerých oblastiach. Realizácia týchto reforiem predstavuje významný zásah do spoločenského mechanizmu i do sociálnej sféry.
Slovenská ekonomika zaznamenala od roku 1993, kedy vznikol samostatný slovenský štát, dynamický rozvoj. Registrovaný aj s problémami.
Pozitívne možno hodnotiť budovanie infraštruktúrnej siete, i keď sme sa zaťažili pomerne rozsiahlym blokom úverov. Dobudovanie diaľničnej siete a rýchlostných komunikácií je základným predpokladom pre rozvoj zaostalejších regiónov Slovenska, aby sa aj tieto stali zaujímavé pre zahraničných investorov.
Výsledky investícií do infraštruktúry sa už pomaly stávajú viditeľnými. Kým v rokoch 2002 a 2003 ohlásili príchod na Slovensko predovšetkým automobilky, či už ide o projekt PSA Peugeot-Citroen pri Trnave či projekt Kia Motors v Žiline, v súčasnosti sú to aj stredne veľké podniky, ktoré vytvárajú významné zázemie pre prichádzajúce automobilky.
Dôvodom optimistického výhľadu do najbližších rokov je logistická náročnosť výroby automobilov, ktorá si vyžaduje zabehnutú sieť dodávateľov. Predpokladajme, že, nevýhody koncentrácie automobiliek budú vyvážené výhodami. Očakávam, že automobilky pomôžu zreštrukturalizovať a zrevitalizovať rozhodujúce sektory nášho priemyslu. Ich vysoké nároky na kvalitu pomôžu slovenským podnikom zvládnuť požiadavky aj iných svojich zákazníkov.
Hoci nás vplyvné zahraničné médiá označujú za investičný raj, v skutočnosti firmy a banky z cudziny u nás investujú menej ako v Česku, Maďarsku alebo v Poľsku. Veľká časť investícií má stále len formu ohlásených investícií. Na ich príchod si musíme počkať.
Treba tiež otvorene povedať, že zahraničných investorov k nám láka predovšetkým lacná pracovná sila. Na nej totiž získajú oveľa viac, ako na nízkych daniach.
Bola prijatá Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010, tzv. Národná lisabonská stratégia. Obsahuje celý rad veľmi dobrých zámerov, cieľov a predsavzatí. Bez reálneho finančného krytia to však bude len teoretická koncepcia správnych riešení.
V súčasnosti nemožno obísť radikálne zmeny nielen u nás, ale vôbec vo svete, vyvolané procesmi globalizácie. Sociálne, politické a ekonomické vzťahy a procesy prekračujú hranice jednotlivých štátov a regiónov a zásadným spôsobom ovplyvňujú osud ich obyvateľov. Miestne udalosti sú vo veľkej miere formované udalosťami odohrávajúcimi sa veľmi ďaleko a naopak. Globalizácia utvára nový typ hospodárstva, produkcie a obchodu, výrazne sa mení aj charakter práce a celkový život ľudí.
Globalizácia zasahuje aj životné prostredie. Každý štát prispieva odlišnou mierou ku globálnej degradácii životného prostredia. Globálne klimatické zmeny a znečistenie ovzdušia, vody a pôdy sú reálnou hrozbou pre kvalitný život, zdravie a prosperitu. Musíme si uvedomiť, kým nie je neskoro, že prírodné zdroje sú vyčerpateľné, životné prostredie zničiteľné, zdravie a život ľudí ohrozené a poškodené.
Slovenská ekonomika bude v najbližšom období tvrdo konfrontovaná nielen s dôsledkami globalizácie, ale aj so zrýchľujúcim sa prechodom k informačnej spoločnosti, vytváraním digitálnej a poznatkovej ekonomiky, elektronickým obchodovaním, administrovaním a hľadaním ciest trvalo udržateľného rozvoja.
Životná úroveň obyvateľov sa stále viac stáva závislá od toho, čím prispievajú do svetovej ekonomiky, od ich kvalifikácie a znalostí. Ekonomika založená na vedomostiach, zohľadňujúca environmentálne a sociálne aspekty rozvoja bude napredovať a získavať rozhodujúce miesto. Preto budú nevyhnutné investície do ľudských zdrojov. To znamená do vzdelania, výskumu, vývoja a realizácie moderných technológií, investičných a obchodných inštitúcií. To je cesta, po ktorej musíme kráčať a byť na ňu pripravení.
Najzávažnejším sociálnym problémom Slovenska je stav a vývoj nezamestnanosti. Úroveň nezamestnanosti je stále vysoká. Jej pokles v priebehu minulého a tohto roka v prevažnej miere neznamenal reálne umiestnenie nezamestnaných na pracovné miesta.
Nepodarilo sa vyriešiť ani zvyšujúci sa podiel dlhodobo nezamestnaných. Okrem toho zostávajú zachované aj výrazné regionálne disparity. Tie sa pohybujú v rozpätí od 6% v Bratislave, až do 30% nezamestnaných v niektorých regiónoch južného, východného a severného Slovenska. Tieto konštatovania nespochybňujú štatistické zisťovania, ktoré naznačujú, že trend v nezamestnanosti je klesajúci. Nedá sa poprieť, že postupne sa ukazujú isté záblesky riešenia problému nezamestnanosti.
Podporu potrebujú aj malé a stredné podniky. Práve malé a stredné podniky sú rozhodujúce nielen pre vlastný zdravý vývoj našej ekonomiky z hľadiska rastu hrubého domáceho produktu ale predovšetkým pre riešenie problému nezamestnanosti a pre udržanie sociálnej stability.
Významným negatívnym aspektom doterajšieho vývoja slovenskej ekonomiky sú značné regionálne rozdiely. Vyššia životná úroveň v Bratislave, ostro kontrastuje s ostatnými časťami našej krajiny. Ide predovšetkým o oblasti južného a východného Slovenska a sčasti aj severného Slovenska. Niektoré regióny na Slovensku sa stali dlhodobo regiónmi chudoby a biedy, a nie sú schopné vlastnými silami sa z tejto situácie vymaniť.
Regionálne rozdiely v kvalite života sú popri nezamestnanosti najzávažnejším sociálnoekonomickým problémom Slovenska.
Štát postupne preniesol rad kompetencií najmä v oblasti školstva, zdravotníctva, dopravy či životného prostredia na územnú samosprávu. Zároveň sa začal (myslím si oneskorene) aj proces finančnej decentralizácie.
Isté princípy vecnej a fiškálnej decentralizácie sú správne, avšak úskalím tejto reformy sú najmä dva nasledovné bloky problémov.
Na kompetencie, ktoré boli presunuté na územnú samosprávu bol viazaný výrazný vnútorný dlh, ktorý vznikol už len tým, že štát posledných 15 rokov neinvestoval do modernizácie a údržby škôl, zdravotníckych zariadení a že existovali značné dlhy v oblasti údržby ciest či v oblasti ekológie. Tieto dlhy boli presunuté spolu s kompetenciami na samosprávy. Je pravda, že časť týchto dlhov bola vládou postupne orgánom územnej samosprávy uhradená. Približne 60% týchto dlhov však naďalej zostáva na pleciach miest a obcí.
Jediná možná cesta k dosiahnutiu vyrovnaného priebežného hospodárenia miest a obcí vedie cez daň z príjmov a daň z nehnuteľnosti. To má ale zas značný dopad na podnikateľský sektor i na obyvateľstvo.
Druhým problémom tejto reformy zostáva veľkostná štruktúra slovenských sídiel. Stále najvyšší podiel obyvateľov žije v najmenších obciach do 2 tisíc obyvateľov, ktorých je najviac. Pritom, podľa nastavených parametrov reformy verejnej správy, reálne môžu byť schopné prežitia iba sídla, ktoré dosahujú viac ako 5000 obyvateľov.
Zatiaľ je zavčasu hovoriť, nakoľko pozitívne či negatívne sa vecná a fiškálna decentralizácia prejavila aj na reálnych efektoch pre občana. Na výsledky si budeme musieť ešte počkať.
Vážené poslankyne, vážení poslanci,
z uvedeného vidieť, že vývoj na Slovensku je dynamický, ale aj značne vnútorne rozporný.
Zmeny po roku 1989 rozhýbali našu bezkonkurenčne strnulú mzdovú diferenciáciu.
V súčasnosti je na príjmovej a mzdovej diferenciácii znepokojujúce to, že transformácia priniesla aj rozdiely, ktoré v očiach obyvateľov nie sú pokladané za legitímne a odôvodnené.
Obmedzenie sociálnych dávok, pri súbežnom relatívne pomalom raste miezd, a dokonca v rokoch 2002 a 2003 aj pri poklese reálnych miezd prehĺbilo sociálnu a príjmovú stratifikáciu obyvateľstva. Okolo 15 percent domácností na Slovensku je v pásme sociálnej odkázanosti a približne 30% domácností žije s nízkym príjmom. Tým je ohrozovaný nielen základný princíp štruktúry sociálne orientovaného trhového hospodárstva, ale dochádza aj k výraznému ohrozeniu medzigeneračnej solidarity.
Výrazné prehĺbenie príjmovej diferenciácie stavia pred jednotlivé reformné stratégie novú bariéru: pokiaľ prevažná väčšina obyvateľov má relatívne nízke príjmy, je potom obtiažne dosiahnuť podstatné zvýšenie spoluúčastí obyvateľov na dôchodkovom a zdravotnom poistení i na výdavkoch spojených so vzdelávaním detí.
Možno pochopiť, že bolo nevyhnutné obmedziť zneužívanie sociálneho systému, najmä neoprávnené poskytovanie dávok.
Ak však došlo k sprísneniu podmienok pre poskytovanie sociálnych dávok s cieľom prinútiť ľudí hľadať si prácu, musíme si uvedomiť, že sú regióny, kde sa práca veľmi ťažko nájde a aj počet miest pre aktivačné práce je obmedzený. Ľudia sa ocitli v chudobe a nemajú reálnu možnosť vymaniť sa z nej. Logickým výsledkom spomenutého vývoja je aj nárast šedej ekonomiky a výrazné zvýšenie odchodu občanov za prácou do zahraničia.
Značná časť obyvateľstva na Slovensku žije z podstaty, ľudovo povedané „od výplaty k výplate“. Reálna sociálna únosnosť jednotlivých realizovaných reforiem sa, podľa môjho názoru, pohybuje na kritickej hranici.
Podľa niektorých odborníkov je realizovanie reforiem únosné a dokonca už aj vedie k zlepšovaniu situácie. Takéto zjednodušené hodnotenia vôbec neberú do úvahy reálne rozdiely v jednotlivých regiónoch. Takže to, čo vzniká štatisticky ako priemerný pozitívny posun, sa v skutočnosti týka niekoľkých veľkých mestských aglomerácií.
Najzávažnejším dôsledkom demografického vývoja je zmena vo vekovej štruktúre obyvateľstva, ktorá sa prejavuje ako populačné starnutie.
Následky starnutia obyvateľstva majú vplyv na ekonomiku, zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie. Budú nepochybne patriť k najzávažnejším spoločenským problémom 21. storočia. Jednou z kľúčových reforiem je preto dôchodková reforma, práve v naznačenej optike tohto problému.
Úpravou prvého priebežného piliera dôchodkového poistenia, posilnením princípu zásluhovosti, sa zatraktívnila aj výška dôchodkov. Na druhej strane sociálne nespravodlivá sa javí skutočnosť, na ktorú upozorňujú občania, a to krikľavé rozdiely vo výške dôchodku vo väzbe na to, či niekto „odišiel“ do dôchodku pred spustením transformácie prvého piliera alebo odchádza po jeho spustení.
Dávam si sám pre seba otázku, aká je to reforma, keď rok po spustení zistím, že na ňu nemám zdroje a musia sa robiť vážne zmeny. Je to dôsledok snahy o rýchle riešenie ? Nepoznanie a nesprávne zhodnotenie stavu veci ?
A pritom nechcem podrobne rozoberať aj problémy, zmysel a funkčnosť Sociálnej poisťovne s realizáciou takejto reformy.
Zatiaľ sa nepodarilo nájsť a uplatniť vhodné kompenzácie k celkovému počtu viac ako 800 tisíc dôchodcov, už poberajúcich dôchodky, ktorí na riešenie netrpezlivo čakajú. Najnovšie Národnou radou diferencované zvýšenie dôchodkov v jednotlivých veľkostných kategóriách je pokusom čiastočne napraviť chyby a disproporcie. Nie je však krokom, ktorý by principiálne riešil situáciu. Systémové chyby nemožno napraviť uplatnením nových
Slovensko má vytvorený nový dôchodkový systém, na ktorý je odložených 65 mld. Sk z privatizácie SPP, ale pre budúcich 20 rokov zostáva finančné vákuum v objeme niekoľko sto miliárd korún. Preto treba očakávať, že aj snahy o rýchle zavedenie Eura narazia po roku 2009 na zásadný problém, t. j. možnosť plnenia Maastrichtských kritérií a zároveň sanovanie deficitu Sociálnej poisťovne. Tieto úvahy sú veľmi významné a môžu znamenať zásadné prehodnotenie pohľadu na mieru medzigeneračnej solidarity.
