Kolesá zapískali a vagónmi trhlo. Tí, čo nespali, skúšali vykuknúť z teplušiek von. Veľa toho však nevideli. Z hmly sa vynárali len obrysy masívnych zasnežených štítov, od ktorých fučal mohutný vietor. Výhľad zhoršoval aj hustý dážď so snehom. Počasie bolo presne také isté, ako keď pred mesiacom odchádzali zo Žiliny.
Svitá. Cestujúci len pomaly otvárajú ťažké zasúvacie dvere na vozňoch. Po mesiaci sa konečne trochu natiahnu, no akoby sa im do toho psieho času ani nechcelo vystúpiť. Až keď sa hmla začala postupne trhať, zlepšil sa aj výhľad na okolité hory. Všade okolo vlaku však bola len holá step.
Pred rušňom vidieť len dve červené svetlá vedľa malej drevenej budovy železničnej stanice. Ďalej sa ísť nedá – trať odtiaľto nikam nepokračuje. Výpravu prichádza privítať skupina ruských železničiarov, s ľuďmi sa však dohovárajú len horko-ťažko – málokto z interhelpovcov totiž ovláda ruský jazyk.
Po chvíli sa však objavil prednosta stanice a na počudovanie mnohých začal na ľudí hovoriť po maďarsky. Niektorí Slováci a Maďari sa natešene nahrnuli k prednostovi Kolimárovi a zasypali ho otázkami.
Tá hlavná – táto stanica a akési jurty na obzore – to je naozaj Pišpek, najväčšie kirgizské osídlenie, kde im Rudolf Mareček sľuboval rozkvitnuté jablone, zelené háje a úrodnú pôdu? Prednosta ukázal na východ, kde sa v diaľke v tieni topoľov rysovali kontúry budov.
Z vlaku sa ozývali prvé vzlyky. Sklamané ženy s malými deťmi začali hneď vyčítať mužom, kam ich to doviedli. „Tak to sme prišli na koniec sveta,“ utrúsil niekto z davu, keď sa rozhliadol okolo seba. Na pláňach rástlo len riedke krovie, prvé malé lesíky sa črtali až na úpätí hôr.
Nepokoj neovládol len rodiny, ale k potýčkam dochádzalo aj na stretnutí vedenia družstva. „Čo som vám hovoril? Som zvedavý, čo teraz podnikneme. Ani pes tu po nás neštekne,“ hovoril Donát Lániček a opäť obviňoval Marečka, že ich nalákal do pasce.
Cyril Horáček sa na Lánička oboril. „Budeme tu čakať, až nás príde uvítať s muzikou celá sovietska vláda a povie: ráčte, páni, pred stanicou čakajú autobusy?“
Zlákala ich predstava raja v ďalekom Kirgizsku Čítajte Hmla ustúpila a interhelpovcom sa prvý raz naplno ukázali masívne chrbty Ťanšanu a široké údolie rieky Čuj. Vedenie družstva vybralo niekoľkých členov, najmä tých, čo vedeli dobre po rusky, aby v meste oznámili svoj príchod.
Po chvíli sa za delegátmi vybrali aj nedočkavé ženy – jedlo totiž dochádzalo a ani Pavlína Dubčeková, ktorá mala na starosti stravovanie transportu, si už so zostávajúcimi zásobami nevedela rady.
Prechádzka do mesta nebola vôbec dlhá, no v zlom počasí a po takej dlhej ceste im dala napriek tomu zabrať. Bolo treba preskakovať rozvodnené jarky bez mostov, priekopy i zablatené cesty.
„Mesto sa podobalo veľkej dedine. Mali sme dojem, že tu naozaj nič nie je mestské, lebo sme videli len dva poschodové domy. Väčšina domov boli skôr chatrče ako domy. Ulice boli nedláždené, prašné, prípadne plné blata. Po kamennej dlažbe nebolo ani stopy,“ spomínal Ján Számuel Szabó.
Skutočné Kirgizsko na interhelpovcov čakalo až na miestnom bazáre.
