V čase, keď bola Petra Braunová au pair, neexistovali u nás ešte agentúry, ktoré by pobyty v zahraničí spojené s opatrovaním detí sprostredkovali. Len čo padla železná opona a hranice zo socialistického bloku na Západ sa otvorili, vyrazila na podnet svojho otca do Francúzska.
„Šla som do neznáma len s adresou otcovho najlepšieho priateľa z koncentračného tábora Buchenwald. Otec ma učil po francúzsky a už ako malé dievča som jeho priateľom vo Francúzsku písala siahodlhé listy plné chýb,“ spomína Braunová.
Hoci priateľ jej otca ju v Paríži privítal ako vlastnú dcéru, nechcela byť stále pod dohľadom. „Čoskoro som sa zoznámila s mladými Francúzmi a Francúzkami a tí mi navrhli prácu au pair. Bez váhania som prijala, veď som vôbec netušila, o čo ide.“
Jej mama nebola spokojná s tým, že vyrazila do cudziny, hnevala sa a bála sa o ňu. „Mobily neexistovali, boli sme paradoxne omnoho slobodnejší, ako sú ľudia dnes,“ myslí si.
Kamarátkam písala listy o tom, aké sú deti, o ktoré sa stará, skvelé. Tie horšie situácie si nechávala pre seba.
