Skoro ráno 3. decembra 1941 čakal školníka po príchode do gymnázia v Zlatých Moravciach nepríjemný výjav. Rovno na chlapčenských toaletách.
„Dosiaľ nezistení páchatelia vnikli do budovy,“ zapisovali už čoskoro žandári. „Odniesli bustu Andreja Hlinku, ktorá bola vo vestibule, a túto hodili do záchodovej misy chlapeckého záchodu. Do záchodu sa nevmestila, takže hlava bola omočená vo vode a časť busty vyčnievala von.“
Udalosť mala o mesiac pokračovanie. „Do budovy vnikol neznámy páchateľ,“ písali znova žandári 13. januára 1942. „Tam sobral bustu Dr. Tisa z prízemia a túto zaniesol na poschodie, kde ju zahodil do záchodovej misy dolu hlavou. Nad bustou stál nápis: To je on, čo nás zapredal Nemcom!“
Škandál promptne riešila tajná politická polícia, predchodca komunistickej ŠtB s názvom Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB), ktorá obežníkom zakázala o veci hovoriť. Urážka sa predsa týkala „zvečnelého otca národa“ aj samého „vodcu“.

Historička práva Katarína Zavacká, ktorá tento prípad v archíve objavila, podotýka: „Verejný priestor bol vtedy zamorený podobizňami Hlinku a Tisa, ktorým propaganda vytvárala vodcovské kulty. Ich busty strčené do záchoda boli jednoznačne symbolom vzdoru a protestu.“
Žandári si všimli, že páchatelia do školy nevnikli násilím, našli stopy topánok „pobytých huste malými klinčokami“.
Vyšetrovanie ukázalo, že zneuctenia sa nedopustil pomýlený študent či komunista. Ale sám pán profesor. Profesor náboženstva. Katolícky duchovný Ferdinand Zálešák skončil za to v koncentráku v Ilave, kde režim väznil svojich politických odporcov bez možnosti obrany, ľubovoľne dlhý čas.
Zálešák nebol jediný. Vojnovému režimu, ktorý sa oficiálne hlásil ku kresťanstvu a na čele ktorého stál kňaz, aktívne vzdorovali kňazi všetkých konfesií. Krstili Židov napriek hrozbe koncentráku, písali aj kázali proti Tisovi, neváhali ísť do odboja.
„Hoci sa dostávali rozporu s kresťanským učením na jednej strane a na druhej strane s oficiálnou štátnou politikou, hlavnú úlohu tu zohrával individuálny prístup k problému na základe postojov každej konkrétnej osobnosti,“ vysvetľuje historik Ivan Kamenec.
Nemôžem byť dlhšie nemým svedkom
Vatikánsky diplomat a vyslanec v Budapešti, nuncius Angelo Rotta list pozorne poskladal a odoslal ho s poštou vatikánskemu štátnemu sekretárovi, kardinálovi Luigimu Maglionemu. Bol to zvláštny list.