SME
Sobota, 16. október, 2021 | Meniny má VladimíraKrížovkyKrížovky

Stavajú mosty. Medzi cudzincami a inštitúciami

Interkultúrni pracovníci z brnianskeho magistrátu podporujú začleňovanie tisícov cudzincov a cudziniek v meste.

Na mnohých uliciach Brna je na prvý pohľad vididiteľné, že v ňom žije nemalá časť cudzincov.

Alexandru Ceban prifrčal k autobusovej stanici v Brne na kolobežke. Vysoký Moldavec v športovom oblečení sem chodí aspoň raz do mesiaca. V horúci júnový deň je počasie na prácu v teréne ideálne. Od toho, aby sa vydával čakať autobusy, ho však neodrádzajú ani sneh či dážď.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Chodievam sem, lebo miesto je staré, ale ľudia sú vždy noví,“ vraví interkultúrny pracovník Magistrátu mesta Brna. Jeho úloha na stanici je jasná: identifikovať pasažierov, ktorí prišli z Moldavska, Rumunska či z Ukrajiny, predstaviť sa im a ponúknuť svoje služby.

Vyberie si jedno z výstupísk a čaká. Nikdy nevie, ako dlho to bude.

„Autobus z Moldavska prechádza cez dve hranice, Rumuni nie sú v Schengene, trvanie cesty je preto vždy nejasné,“ vraví pravoslávny kňaz Ceban. Čaká a pozoruje prichádzajúce autobusy.

Niekoľko ľudí vystupuje z autobusu zo smeru Kyjev. Obzerá sa po cestujúcich a snaží sa ich identifikovať. Tam postávajú dvaja muži s brašnami cez plece. Tam zase dvojica s vecami zabalenými v tzv. tureckej taške. Brašna i hranatá taška s kockovaným vzorom môžu byť znakom, že ich majiteľom je niekto z Cebanových končín.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

„V takých taškách si nosia Moldavci aj Ukrajinci nákupy z Turecka,“ vysvetľuje, ako rozoznáva krajanov.

Počká, kým si dvojica zloží veci a posadí sa na lavičku. Potom k nim pristúpi a po rumunsky sa opýta, či sú z Moldavska. Odpovedajú v ruštine. Tú ovláda Ceban tiež. S úsmevom na tvári im odovzdá svoje vizitky a krátko vysvetľuje, že pracuje pre magistrát a môžu sa na neho obrátiť, ak by čokoľvek potrebovali.

„Ak ide o Moldavcov, často nechápu, že im ponúkam niečo zadarmo. Väčšina si myslí, že niečo predávam. Boja sa, že som podvodník. Ak si jeden-dvaja zoberú vizitku, je to úspech. Tí ostatní prídu za nimi, keď odídem,“ hovorí o prvom kontakte.

Väčšina tých, ktorých oslovuje, sem prichádza na tri mesiace. Pracujú na stavbách, v skladoch ovocia, v mäsovýrobe. Vracajú sa opakovane. Vždy na turistické víza. Žiadať o pracovné vízum je na dlhé lakte.

Neskôr sa Cebanovi ozývajú klienti, ktorí riešia napríklad nezaplatenú prácu či iné podvody. Okrem podobných náročných prípadov však ide interkultúrnemu pracovníkovi najmä o to, aby jeho krajania pochopili, ako to v Českej republike funguje a ako sa nedostať do rozporu so zákonom.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

„Integrácia pri niekom, kto sem chodí krátkodobo, znamená pochopiť systém a kultúrne odlišnosti. Napríklad, že električkou sa nejazdí bez zaplatenia, či to, že treba platiť za komunálny odpad,“ hovorí Ceban v skratke.

Od neziskoviek k magistrátu

Alexandru Ceban nie je jediným interkultúrnym pracovníkom Magistrátu mesta Brna. Samospráva získala v roku 2017 grant na začleňovanie cudzincov od Európskej komisie v rámci programu sociálnych inovácií.

Počet cudzincov v Juhomoravskom kraji, a teda aj v Brne, každým rokom rastie. V roku 2017 ich bolo približne 28-tisíc. Na konci minulého roka to bolo už viac ako 37-tisíc, okolo deväť percent obyvateľov mesta.

V Bratislave sú percentá veľmi podobné.

Tak isto ako na Slovensku, aj v Českej republike bolo začleňovanie cudzincov a cudziniek najmä prácou pre neziskové organizácie.

„Odbory sociálnej starostlivosti v obciach Juhomoravského kraja evidovali v roku 2017 menej ako desať klientov, ktorí pochádzali zo zahraničia,“ spomína Lenka Šafránková Pavlíčková, ktorá stála na začiatku projektu podporeného spomínaným grantom a dnes je koordinátorkou interkultúrnej práce na oddelení sociálneho začleňovania Magistrátu mesta Brna.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

„Niektorí úradníci hovoria, že cudzinci nepotrebujú pomoc, že si vystačia sami. Je to čudná predstava, lebo ak cudzinec príde a niečomu nerozumie, otočí sa a odíde,“ opisuje mylné predstavy interkultúrna pracovníčka pre ukrajinskú sekciu Kateryna Hertlová.

Kým v Portugalsku, Nemecku či v Španielsku sa interkultúrna práca rozvíjala už koncom 20. storočia, na území Česka sa prvý akreditovaný vzdelávací kurz v odbore uskutočnil v rokoch 2013-2014.

V roku 2017 pôsobili interkultúrni pracovníci najmä v mimovládnom sektore. Bola to nezisková organizácia Klub Hanoi, ktorá začala rozvíjať koncept vzdelávania interkultúrnej asistencie vietnamskej menšine.

Bežnejšia bola pozícia komunitných tlmočníkov, ktorých kompetencie však interkultúrna práca presahuje.

V súčasnosti je interkultúrna práca štandardizovaná českým ministerstvom práce a sociálnych vecí. Znamená to, že v Národnej sústave povolaní sú riadne definované povinnosti aj spôsobilosti a napríklad aj mzda interkultúrnych pracovníkov.

Na to, aby sa interkultúrna práca usadila na brnianskom magistráte, však štandardizácia nebola nevyhnutná. Dnes je tamojšia prax príkladom pre ďalšie mestá v Česku a mohla by byť aj na Slovensku.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Korene za hranicami

Na začiatku bol riadny zber dát o cudzincoch na území mesta. Na porovnanie, na Slovensku samosprávy často nemajú informácie o tom, kto sú migranti na ich území. To je však kľúčom k nastaveniu spolupráce s cudzineckými komunitami.

Interkultúrni pracovníci magistrátu v Brne sa dnes venujú práci s niekoľkými komunitami cudzincov. „Chceli sme pracovať s najpočetnejšou skupinou, ktorou sú po Slovákoch Ukrajinci. Ďalšia komunita je vietnamská, lebo ich integrácia je najzložitejšia, ale podpora pre nich bola najmenšia. Po arabsky hovoriaci cudzinci a cudzinky sú ďalšou skupinou, a to pre väčšiu jazykovú aj kultúrnu vzdialenosť. Poslední sú Rumuni, keďže neexistovala podpora pre občanov Európskej únie a tiež preto, že rumunčina pokrýva aj Moldavcov, ktorí sem chodia za prácou,“ vysvetľuje Šafránková Pavlíčková logiku za výberom cudzineckých komunít.

V Brne vedia, že majú aj ďalšie komunity, ktoré by bolo možné podporiť, napríklad cudzincov z Latinskej Ameriky. Práca interkultúrnych pracovníkov je však stále akýmsi pilotným projektom a na testovanie metód si zvolili tieto skupiny.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Väčšina interkultúrnych pracovníkov na magistráte pochádza z jednotlivých cudzineckých komunít. Keďže majú migrantskú skúsenosť, vedia sa lepšie vcítiť do situácie klientov.

Napríklad Karin Atassiová aj Naďa Khouderová z arabskej sekcie majú jedného z rodičov z Česka a druhého zo Sýrie. Vo svojej komunite boli akýmisi styčnými bodmi už predtým, ako sa stali zamestnankyňami magistrátu.

Podobná bola situácia Ukrajinky Hertlovej s maďarsko-bieloruskými koreňmi. Krajania sa na ňu obracali už vtedy, keď učila na univerzite ruštinu.

Nájsť správnych ľudí bolo podľa koordinátorky interkultúrnej práce kľúčové. Hľadala ľudí so životnými skúsenosťami, ktorí porozumejú systému, pôjdu do terénu, prehovoria na konferenciách a budú v práci vidieť zmysel.

Tržnice i virtuálny terén

Osobný záujem je v prípade vietnamskej komunity nevyhnutný. „V našej kultúre je dôležité zaujímať sa – pýtať sa na rodinu, na zdravie,“ vysvetľuje terénny pracovník z vietnamskej sekcie oddelenia sociálneho začleňovania brnianskeho magistrátu Hoang Van Tien.

„Ak chceme Vietnamcom pomáhať, treba sa s nimi stretnúť osobne.“

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Tien trávi najviac času na miestach, kde Vietnamci podnikajú – v obchodoch a v známej vietnamskej tržnici na Olomouckej ulici. Tam sa pýta, čo jeho krajania potrebujú, a buduje ich dôveru k práci magistrátu.

Každá cudzinecká komunita vyžaduje iný prístup. Pre arabsky hovoriace interkultúrne pracovníčky je terénom ich bežný život. Napríklad Karin Atassiová sa zoznámila s pani Safa Soulimanovou na rodičovskej schôdzke v škole. Neskôr jej s kolegyňou pomáhali nájsť autoškolu pre dcéru, kde by hovorili po anglicky, či lekára, s ktorým by sa vedela dorozumieť.

Terén môže byť aj virtuálny. Interkultúrni pracovníci sú členmi rôznych cudzineckých skupín na facebooku. Vidia, aké problémy ich krajania riešia, a ponúkajú im pomoc.

„Jedným z cieľov terénnej práce je zisťovanie potrieb, aby sme vedeli vytvoriť integračné nástroje. Druhým je informovanie o tom, čo robíme, napríklad o integračných prednáškach vo vietnamčine o témach školstva či iných akciách pre vietnamskú komunitu,“ vysvetľuje hlavná metodička pre vietnamskú sekciu Julie Lien Vrbková. Je Češka, ale študovala vietnamčinu a vietnamskú kultúru a v minulosti žila vo Vietname.

Skryť Vypnúť reklamu

Arabky na WhatsAppe

Volajú ju starostka Brna. V súčasnosti už sama radí krajanom a krajankám, ako sa v Brne zorientovať. Safa Soulimanová žije v Česku už sedem rokov. Ušla s rodinou pred vojnou v Sýrii do krajiny, kde jej manžel v minulosti študoval na vojenskej vysokej škole.

„Začiatky boli ťažké, najmä pre jazykovú bariéru a to, že sme tu nemali rodinu ani známych,“ spomína Soulimanová sediac za kasou vo vlastnom obchode. Po práci v rôznych reštauráciách si založila živnosť a dnes podniká s arabskými potravinami. V mrazničke nájdete aj tradičné mäsové guličky z jej kuchyne.

Keď sa pýtam, či sa cíti integrovaná, pokrúti hlavou v smere „ako-tak“. „Stále nehovorím dosť dobre po česky.“

Soulimanová je členkou whatsappovej skupiny pre arabské ženy v Brne, ktorú založila Atassiová. „Počas pandémie sme vďaka skupine stále vedeli aktuálne informácie o nariadeniach,“ hovorí Sýrčanka.

Dozvedá sa odtiaľ aj o kurzoch českého jazyka. Na začiatku v nej boli informácie iba o nich.

Skupina, v ktorej je dnes vyše 120 žien, vznikla, aby sa zjednodušila komunikácia. „Už som nechcela každému oznamovať všetky novinky jednotlivo. Urobila som skupinu, o ktorej som informovala ženy v mešite, kam chodia v soboty a nedele s deťmi na hodiny arabčiny,“ spomína Atassiová.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hoci magistrát má svoje stránky dostupné okrem češtiny len v angličtine, pre cudzincov pripravil tlačené materiály v rôznych jazykoch. Všetci interkultúrni pracovníci tiež využívajú na komunikáciu sociálne siete obľúbené v danej kultúre.

Vietnamská sekcia založila na facebooku skupinu pre Vietnamcov v Brne a informačné videá zverejňuje aj na youtube. Alexandru Ceban napríklad informuje na svojom youtube kanáli Moldavci v Brne aj o opatreniach počas pandémie či ako postupovať pri sčítaní obyvateľstva.

Načítavam video...

To, či ich práca funguje, vedia na magistráte posúdiť aj podľa počtu pozretí videí či podľa počtu ľudí v skupinách, ktoré vytvorili na podporu integrácie.

„Volali mi ľudia z Nemecka aj krajania v Saudskej Arábii, že nedostali zaplatené za robotu a nevedia, čo majú robiť, takže správy o našej práci sa šíria,“ vraví Ceban.

Konzerva bez lyžičky

Správy o činnosti oddelenia sociálneho začleňovania sa dostali aj k Vietnamke Chung. So štvormesačnou dcérkou Alinou sa ocitla v Brne sama po tom, ako ich opustil manžel. „Po rozvode bolo treba riešiť veľa vecí: zmena adresy, dlhodobý pobyt, dlhodobý pobyt pre bábätko, materská dovolenka, otcovstvo,“ vysvetľuje interkultúrny pracovník Jakub Bittner, ktorý Chung asistuje.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Chung mala dvadsaťpäť rokov, keď prišla za prácou do Mladej Boleslavi. Sprostredkovanie roboty a cesta z Ázie ju stáli 18-tisíc eur. Počas práce ju však zdierali sprostredkovatelia, ktorým musela platiť za každé vybavenie potrebných dokumentov. Firma napokon skrachovala a Chung nevedela, či bude mať nárok na materskú.

„Máme k dispozícii právnu poradkyňu zadarmo, môžem jej zavolať a poradiť sa,“ hovorí Bittner.

Nataša (meno sme zmenili z dôvodu citlivosti situácie klientky, pozn. red. ) sa ocitla na ulici vo chvíli, keď už mala byť späť v rodnej Ukrajine. Hertlovej volali z nemocnice, že nevedia, čo robiť s Ukrajinkou, ktorú v Brne okradli.

„Pani cez Brno len prechádzala, takže tu nikoho nepoznala. Vyzdvihla som ju na neurológii a s pomocou Charity Českej republiky sme sa o ňu postarali,“ opisuje jeden zo svojich prípadov interkultúrna pracovníčka. „Charita jej poskytla miesto v nocľahárni a jedlo, ale keď človek dostane konzervu a nemá ani lyžičku, je to ťažké. Ja som jej, okrem iného, našla odvoz. Všetci sa zapojili, aj šoféri. Musel sa zapojiť aj ľudský faktor, nielen úradnícky," hovorí Hertlová.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Zdôrazňuje, že pri ich práci je dôležité sieťovanie. „Keď viem, že nejaký klient potrebuje právnika, tak ho pošleme tam, keď potrebuje nocľaháreň, tak napríklad do Charity.“

Od začiatku bolo dôležité, aby sa o interkultúrnych pracovníkoch dozvedeli inštitúcie a úrady a tiež neziskovky aktívne na poli začleňovania cudzincov v Brne. „Naša vedúca nás predstavila všetkým aktérom,“ vraví Hertlová.

Aj s kolegami v tíme sa zhodujú, že keď konajú v mene magistrátu, ich pozícia je silnejšia, než keby pracovali pre neziskovú organizáciu. Úrady aj iné organizácie ich vnímajú ako rovnocennejších partnerov.

Zmierniť nedorozumenia

V miestnosti je dusno, aj keď sú okná pootvárané. Deti si so záujmom prezerajú vlastné topánky. Ťažko povedať, či sa viac hanbia pred otcom, alebo pred skupinkou učiteľov, riaditeľkou školy a výchovnou poradkyňou.

„Deti opakovane opustili vyučovanie, hoci im hovorili, že ešte nasleduje ďalšia hodina,“ začína debatu Petra Grünhutová, riaditeľka Základnej školy Krásného 24, ktorá schôdzku iniciovala.

Otec s riaditeľkou si však nerozumejú. Most medzi českými učiteľmi a vietnamskou rodinou stavia interkultúrny pracovník Bittner.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Otec nevedel, že dcéra odišla zo školy. Zahanbene dcére dohovára vo vietnamčine. Ona tvrdí, že nerozumela, čo jej hovorili po česky. Riaditeľka Grünhutová reaguje, že sa Vietnamka za dva roky v jazykových znalostiach nikam neposunula. Jeden z prítomných učiteľov dodá, že sa mu zdá, že sú deti vyčerpané.

„V nepohode je po poslednom roku učenia sa doma veľa detí. Ale tu je pre nás ťažké s tým pracovať pre komunikačnú bariéru. Nerozumieme, čo sa deje,“ hovorí riaditeľka smerom k Bittnerovi.

Ten hľadá spôsob, ako to povedať otcovi. Pozorne počúva obe strany a ich vyjadrenia prekladá tak, aby všetci pochopili situáciu v kultúrnom kontexte. Nestojí na žiadnej strane, ide mu o dobro detí a o nájdenie riešenia, ktoré by dlhodobo pomohlo odstrániť podobné zrážky a nedorozumenia.

„Vo Vietname považujú rodičia školu za úplnú autoritu. Deti zveria do jej starostlivosti so všetkým, čo k tomu náleží, nezasahujú do diania. V našich školách to funguje inak,“ vysvetľuje Bittner po stretnutí, prečo sa môže škole zdať, že sa rodičia o deti nezaujímajú.

Ďalším dôvodom, prečo niekedy rodičia nevedia celkom presne o situácii detí v škole, je, že veľa pracujú. „Vietnamci nezvyknú cez víkend oddychovať či chodiť na dovolenky. Väčšina má svoje obchody, ak by zatvárali v sobotu a nedeľu, mohlo by to výrazne ovplyvniť ich podnikanie. Preto tiež často nemajú čas učiť sa po česky alebo chodiť na kultúrne akcie,“ vraví Hoang Van Tien.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Výchovná poradkyňa ešte dodá, že ak deti neukončia školu riadne, nebudú si môcť založiť ani živnosť. V tej chvíli hovorí jazykom, ktorému by podnikavý Vietnamec mohol porozumieť.

Bittner navrhuje, aby sa rodičia a škola spojili na facebooku, ktorý vietnamská komunita vo veľkom využíva. Škola tam môže rodičov informovať o tom, čo sa v škole s deťmi deje. Riaditeľka zase navrhuje, aby mali učiteľa češtiny aj mimo školy. Dohodli sa.

„Vďaka spolupráci s pánom Bittnerom sa nám darí lepšie porozumieť vietnamskej komunite, najmä v tomto období,“ vraví Grünhutová po schôdzke.

„Obrovská jazyková a kultúrna odlišnosť i to, že v Českej republike žijú desiatky tisíc členov viacerých generácií Vietnamcov znamená, že ide o komplexnú sadu možných problémov, na ktoré treba dávať pozor. Je dobré vytvárať nástroje, ktoré nedorozumenia zmierňujú. Ako na strane inštitúcií, tak aj na strane komunity,“ vysvetľuje Lien Vrbková špecifiká vietnamskej komunity.

Úrady pre cudzincov

Viacerí z tímu interkultúrnych pracovníkov zdôrazňujú, že sú tu najmä pre inštitúcie a pre ne vytvárajú systémové riešenia. Cieľom je, aby školy, úrady či napríklad zdravotnícke zariadenia aj zamestnávatelia vedeli s ľuďmi zo zahraničia pracovať podobne ako s domácimi.

Napriek kultúrnym a jazykovým rozdielom tak cudzinci budú môcť komunikovať s inštitúciami samostatne a nebudú závislí od pomoci neziskových organizácií či od magistrátu. Budú sa tiež vďaka tomu cítiť ako plnohodnotní obyvatelia mesta.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Systémové riešenia majú rôzne podoby. Lien Vrbková napríklad v školách, ktoré mali záujem, robila pre pedagógov kurzy o vietnamskej kultúre, aby vedeli lepšie pracovať s vietnamskými deťmi. Na jednej zo škôl dnes majú po vzore magistrátu vlastného interkultúrneho pracovníka.

Iný príklad spolupráce s úradmi uvádza Lenka Šafránková Pavlíčková: „Pracovníčku miestneho oddelenia správnych poplatkov za komunálny odpad na odbore životného prostredia trápilo, že cudzinci neplatia za odpad a ona ich musí po rokoch ,naháňať‘, hoci už ani nemusia byť v Česku. Vytvorili sme bilingválne formuláre pre cudzincov. Vždy, keď sa blíži termín platenia, robíme kampane v cudzineckých komunitách a oni platia,“ uvádza.

Interkultúrni pracovníci prekladali formuláre aj iným úradom. Lien Vrbková hovorí o tzv. integračnom preklade. „Nejde o doslovný preklad. Organizácia či inštitúcia nám dá informácie a my z toho urobíme leták. Volíme také slová, aby to komunitu zaujalo a bolo to zrozumiteľné,“ vraví. Spätnú väzbu získavajú od inštitúcií najmä v tom, že ich prestanú oslovovať so žiadosťami o pomoc.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

S riešením problémov pomáha metodička tímu. „Nestačí, aby šiel interkultúrny pracovník na úrad, dôležité je, aby ten úrad následne kontaktovala naša metodička a nastavila s nimi ich prácu,“ upozorňuje Šafránková Pavlíčková.

Kompetentné metodické vedenie je podľa nej jedným z kľúčov k fungujúcemu začleňovaniu cudzincov. „Nájsť metodika je však náročné, lebo veľmi málo ľudí u nás rozumie integrácii,“ hovorí. Aj ich metodika o interkultúrnej práci v praxi v Brne podľa nej „ešte stále pláva na vode“.

„V najbližších rokoch bude magistrát v spolupráci s Juhomoravským krajom testovať pilotne interkultúrnu prácu aj v iných obciach a na základe toho by mala metodika vzniknúť.“

V budúcnosti by sa ňou mohli inšpirovať aj slovenské samosprávy. Na Slovensku zatiaľ nie je inštitucionalizovaná pozícia, ktorá by sa plnohodnotne venovala začleňovaniu cudzincov a cudziniek do spoločnosti.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

V Česku už model fungovania interkultúrnych pracovníkov pomaly preberajú aj ďalšie mestá. Napríklad vo Vyššom Brode na hranici s Rakúskom, kde žije pomerne veľká vietnamská menšina, nastavili integračné aktivity podobné tým brnianskym. Prekladajú formuláre, na facebooku vytvorili skupinu pre miestnych z Vietnamu, kde informujú o dôležitých udalostiach či nariadeniach počas pandémie.

Šafránková Pavlíčková upozorňuje, že na to, aby integračné politiky fungovali, je nevyhnutné ich poriadne vyhodnocovať. To robí magistrát v spolupráci s výskumnou a vzdelávacou organizáciou SocioFactor.

Nie každá systémová zmena je možná

Brniansky magistrát vlani roku schválil stratégiu začleňovania cudzincov na ďalšie roky. Na jej tvorbe sa zúčastnili aj interkultúrni pracovníci a pracovníčky. Vytvorenie stratégie a implementácia akčných plánov sú financované zo štátneho rozpočtu z programov českého ministerstva vnútra.

Interkultúrna práca v Brne je nateraz financovaná ministerstvom vnútra a zo sociálne inovačného projektu. To je však dočasné a Oddelenie sociálneho začleňovania je stále pod tlakom, či budú môcť v práci pokračovať aj po skončení týchto projektov.

„Navyše, čerpať peniaze z projektov je v samospráve veľmi náročné z hľadiska administratívy a príprav, keďže projekty schvaľuje zastupiteľstvo," vysvetľuje Šafránková Pavlíčková.

Na to, aby magistrát financie našiel – a vôbec sa podujal na podobný postup ako v Brne – je nevyhnutné mať podobne zapáleného človeka, akým je ona. Dôležitá je aj politická vôľa. „Bez nej by sa to nemohlo rozbehnúť,” hovorí Šafránková Pavlíčková.

Ďalším obmedzením je ochota inštitúcií spolupracovať. „Ideme iba tam, kde máme otvorené dvere,“ dáva jednoduchú odpoveď.

Aj pri otvorených dverách sa však niektoré problémy vyriešiť nedajú, ak cudzincom stavia systémové prekážky napríklad zákon. Interkultúrni pracovníci a pracovníčky by si priali, aby mohli ovplyvniť zmenu niektorých zákonov.

Náročné prípady, s ktorými sa stretávajú, sú napríklad neraz spojené s nelegálnou prácou. Vlani polícia v Česku zadržala vyše sedemtisíc migrujúcich ľudí, čo bolo o štvrtinu viac v porovnaní s rokom 2019.

Nataša tiež pracovala bez povolenia, preto sa nemala na koho obrátiť, keď sa dostala do problémov. „Ukrajinci vedia o legálnom spôsobe, ale je to veľmi dlhá cesta. Myslím, že keby sa zjednodušili podmienky na pracovné vízum, nemali by sme tu toľko nelegálnych pracovníkov. Ale chápem, že krajina nie je nafukovacia, takže sem nemôžu dôjsť všetci ľudia z Moldavska a Ukrajiny," vysvetľuje Hertlová, ktorá rieši aj pálčivý problém s dôchodkami svojich krajanov.

„Mnohí trávia roky prácou v Českej republike, ale keďže nepracujú legálne alebo pracujú na rôzne dohody, nemajú nárok napríklad na dôchodok. Na druhej strane, mnohí prichádzajú o možnosť mať dôchodok aj pre vlastnú mentalitu. Potrebujú peniaze tu a teraz - chcú napríklad poslať deti na vysoké školy. Nemyslia na budúcnosť."

Mentalitu krajanov zmení len ťažko – a sama priznáva, že je tiež trochu netrpezlivá. S tímom by chceli posunúť aj túto tému na politickú úroveň, Hertlová si však myslí, že tlak musí prísť z viacerých strán.

Hľadajú ako na to, hoci to priamo nepatrí k náplni ich práce. Všetci interkultúrni pracovníci z Brna sa pritom zhodujú, že dopyt po ich aktivitách je aj teraz väčší, než čo stíhajú.

Okrem toho členovia cudzineckých komunít neraz nerešpektujú ich pracovný čas. Určiť si hranice je výzvou v ľudskej i profesionálnej rovine. Magistrát svojim zamestnancom zabezpečuje supervíziu ako pre akýchkoľvek iných sociálnych pracovníkov, aby nevyhoreli.


TEXT: Magdaléna Rojo

FOTO: Noel Rojo

Autori pracujú v slobodnom povolaní.

Materiál vznikol v spolupráci s MEMO 98 a Transitions v rámci programu na podporu žurnalistiky zameranej na riešenia (Solutions Journalism).

Text publikujeme v spolupráci s portálom www.fjúžn.sk.

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Zatvoriť reklamu