Vypočujte si podcast
Ľudia si kedysi vymieňali tovar za tovar. Keď prišli na to, že je to ťažkopádne a nepraktické, vymysleli peniaze. Takto v skratke sa dá opísať príbeh, ktorý sa opakuje v učebniciach ekonómie. S najväčšou pravdepodobnosťou však ide o príbeh, rozprávku. V skutočnosti to bolo celé inak.
Ak barter existoval, tak len ako okrajová záležitosť, hovorí odborník na medzinárodnú politickú ekonómiu z Masarykovej univerzity Vladan Hodulák v Svet medzi riadkami, podcaste Človeka v ohrození.
Už na základnej škole nás učili, že na začiatku si ľudia menili tovar za tovar. Napríklad mlieko za chlieb. Avšak čoraz častejšie sa stávalo, že mliekar práve vtedy nechcel chlieb alebo pekár nechcel mlieko. A tak, aby sme si veci uľahčili, vznikli peniaze. Tento príbeh však nie je pravdivý. Ako to teda bolo s barterovou výmenou?
Barterová výmena je do značnej miery rozprávka o tom, ako to kedysi fungovalo. Tento príbeh je známy stovky rokov. Takto uvažoval už Aristoteles. V ekonomických učebniciach nájdeme podobných príkladov veľa. Do značnej miery sa však nezakladajú na pravde. Keď sa antropológovia rozhodli nájsť spoločnosť, ktorá by fungovala spôsobom založeným na výmene – ty mne mlieko, ja tebe chlieb – zistili, že takáto spoločnosť neexistuje.
A pravdepodobne ani neexistovala. Môj obľúbený príklad sú Irokézi, ktorí peniaze nemali. V ich spoločnosti to fungovalo tak, že niekoľko rodín žilo v dlhých domoch, ktoré zároveň slúžili aj ako sklady. V každom takomto dome alebo v skupine domov bola rada žien, ktorá rozhodovala čo a koľko výrobkov dostane tá-ktorá rodina.
Takže spôsob, ktorý používali Irokézi, je tiež určitá forma barteru, no nie taká, o akej hovoril ekonóm Adam Smith?
Takúto výmenu ťažko nazvať barterom. K barteru dochádza vtedy, keď vymieňame vec za vec v rovnakom čase a keď pri výmene vnímame niečo, čo by sme mohli nazvať vlastníckymi právami. Ak však niečo vyrobíme, donesieme to do skladu a ženy to prerozdelia medzi rodiny, v tomto procese nie je žiadna individuálna iniciatíva.
Ďalší veľmi dôležitý spôsob hospodárskej koordinácie sa zakladá na vzájomných záväzkoch – dlhoch. Sused pomôže susedovi, ten sa stane jeho dlžníkom. Takáto koordinácia však môže časom padnúť, lebo v spoločnosti môže byť „čierny pasažier“, ktorý sa bude snažiť oberať ostatných, ale sám nebude ani prispievať, ani pomáhať.
V malej skupine dokážeme tento problém eliminovať vďaka klebetám. Čo je tiež jeden z dôvodov, prečo máme klebety. Ohováranie nám umožňuje identifikovať „čierneho pasažiera“, ktorý vytvára problémy a je schopný narušiť spoluprácu v rámci skupiny a možno ju neskôr aj rozbiť.
Systém koordinácie hospodárstva, ktorý sa zakladá na záväzkoch, vôbec nie je nezvyčajný. Aj na Slovensku dodnes existujú dediny, kde sú ľudia zvyknutí pomáhať si. V minulosti bolo normálne, že si ľudia navzájom pomáhali a nikdy za to nedostali žiadne peniaze, pretože sa predpokladalo, že si pomoc neskôr opätujú.
Tieto príklady znejú úplne inak ako príbeh Adama Smitha, ktorý je na rozdiel od nich veľmi jednoduchý.
Je dôležité si uvedomiť, že Adam Smith nemal také vedomosti, aké máme dnes. Ľudia väčšinou premýšľali na základe toho, čo videli okolo seba, čo poznali a kde sa nachádzali. Adam Smith si predstavil, ako by vyzerala spoločnosť, ktorú videl okolo seba, ktorú poznal. So všetkými inštitúciami, deľbou práce, ale bez peňazí. A na základe toho vydedukoval, že možno práve preto vznikli peniaze. Jeho úvaha vychádza z kontextu doby.
Zhodujú sa antropológovia na tom, že peniaze nevznikli z barterovej výmeny?
Vždy sa nájde nejaký názor, ktorý bude proti. Ale medzi antropológmi prevláda väčšinový názor, že peniaze nevznikli na základe bartera. Napríklad Cambridgeská univerzita vydala rozsiahlu antropologickú štúdiu zaoberajúcu sa týmto problémom a jej záver je, že antropológovia nenašli žiadnu spoločnosť, ktorá by koordinovala svoju hospodársku aktivitu na základe bartera, ani takú, kde by zohrával nejakú väčšiu rolu. Niežeby barter vôbec neexistoval, on existuje, ale buď zohráva len malú úlohu alebo je silno spätý s kultúrnym kontextom, rituálmi, symbolmi.
Barter tradične existuje v spoločnostiach, ktoré peniaze mali, ale ich z nejakého dôvodu – vojna, politický rozvrat, hyperinflácia – nie sú schopné používať. Napríklad počas druhej svetovej vojny sú zdokumentované príklady, keď spojeneckí väzni v nemeckých táboroch využívali cigarety ako peniaze. Ale to sú kontexty, kedy ľudia poznali peniaze, používali ich vo svojich životoch, ale v danej situácii ich neboli schopní využívať, pretože ich nemali k dispozícii.
Čiže peniaze poznali a táto skúsenosť akoby zostala v ich mysliach. Na základe toho dokázali medzi sebou koordinovať obchody…
Áno, je to tak. Ale, samozrejme sa to odvíja aj od konkrétnej historickej udalosti. Napríklad po rozpade Rímskej ríše sa veľká časť Európy demonetizovala. Ľudia, ktorí boli na peniaze zvyknutí, ich prestali používať. Už sa ďalej ani nerazili, takže časom úplne prestali existovať.
Zaujímavé je ale to, že ľudia sa akoby vrátili k bartera s tým, že stále mali zafixované peniaze ako meradlo hodnoty a pri výmene prepočítavali hodnotu tovaru na peniaze. Môže to vyzerať ako barter, ale de facto to barter nebol. Stále používali peniaze. Síce nie fyzicky, ale ako myšlienkový koncept.
Príbeh o vzniku peňazí je úplne iný než ten, ktorý zvyčajne poznáme. Ako teda peniaze vznikli?
To úplne presne povedať nevieme. Ani príbeh o barteri nemôžeme s istotou vylúčiť. Ak by sme však mohli vylúčiť jednu teóriu, ktorá je na základe faktov, dôkazov a poznatkov veľmi nepravdepodobná, bola ty to práve teória o vzniku peňazí z barterovej výmeny.
Pravdepodobnejšia teória je, že si ľudia medzi sebou merali záväzky. Spomínali sme si príklady z dedín, obcí, kde ľudia pomáhajú vždy tomu, kto v daný moment pomoc potrebuje. A neskôr si tieto dlhy medzi sebou opätujú. Spomínali sme tiež, že niekedy sa v spoločnosti môžu vyskytnúť čierni pasažieri. Ak počet čiernych pasažierov stúpa, schopnosť našej spolupráce klesá.
Podľa psychologických výskumov je človek schopný pamäť si približne 200 ľudí – do tohto čísla vieme zhodnotiť, komu môžeme veriť, komu nie. A v spoločnosti, ktorá má nad tisíc ľudí, čierni pasažieri prekvitajú. Ľudia už nemajú možnosť voči nim efektívne zasiahnuť. Z toho vznikla potreba zabrániť podobným situáciám, a tak si ľudia začali dlhy voči sebe merať. Ľudia mali predstavu o tom, čo má akú hodnotu, ale bolo potrebné vymyslieť jedno univerzálne meradlo hodnôt.
Na barterovej výmene stojí celá mainstreamová ekonómia. Aké dôsledky to má pre súčasnosť? Prečo je to dôležité?
To je veľmi ťažká otázka. Na základe prvého príbehu, v ktorom si ľudia vymieňali tovar za tovar, sú peniaze neutrálne. Sú len prostriedkom hospodárskej koordinácie. Jednou z dôležitých myšlienok Adama Smitha bolo, že peniaze nie sú bohatstvo. Z pohľadu spoločnosti ako celku je bohatstvo to, čo sme schopní vytvoriť – mlieko, chlieb, domy, cesty. A peniaze slúžia len na to, aby sme medzi sebou dokázali zosúladiť hospodársku činnosť. Namiesto vymieňania mlieka za chlieb ho vymieňame za peniaze. Inak nemajú peniaze žiadnu inú úlohu. To, ako vznikajú v systéme, je nepodstatné.
Druhý príbeh, ktorý sme si spomínali, hovorí, že peniaze predstavujú sociálny vzťah. Ak prídeme do banky s tým, že chceme hypotéku, banka tieto peniaze vytvorí pre nás a zároveň sa vytvorí aj náš záväzok voči banke. Aj keď peniaze budú ďalej obiehať, prvotne vznikli ako náš záväzok voči banke. Môže ich používať aj niekto iný, ale stále používa náš záväzok, ktorým platí niekomu inému. A takto sa koordinuje hospodárska aktivita.
Ak by nám chcela banka požičať peniaze podľa prvého príbehu, musela by ich najskôr niekde zohnať. Podľa druhého príbehu vytvára peniaze pre nás, ako záväzok, ktorým sa k niečomu zaviažeme.
Podľa druhej teórie peniaze nie sú neutrálne, a tým pádom predstavujú nejaký sociálny záväzok. V spoločnosti fungujeme dosť individualisticky. Podľa tohto sociálneho záväzku sme však cez peniaze veľmi prepojení.
Je to tak, pretože veľká väčšina peňazí, ktoré sú v obehu, vznikli ako niekoho záväzok voči ostatným ľuďom alebo voči spoločnosti. Ale my ten záväzok vidíme len ako peniaze. Na bankovkách nevidíme napísané, že táto bankovka vznikla ako dlh niekoho konkrétneho. Problém vzniká v tom, že aby sme mohli zrušiť svoj záväzok, musíme niekde získať peniaze, musíme si ich niekde zarobiť. Ak sa peniaze, na ktorých je pomyselne napísané naše meno, dostanú k niekomu, kto ich nedá späť do obehu, ale nechá si ich, potom vzniká problém pre nás – nie sme schopní splácať svoj dlh.
Čo je potom zrejme otázka rovnosti a nerovnosti...
To je veľmi zložitá otázka, ale áno, nejakým spôsobom to na seba nadväzuje. Spája sa to napríklad s tým, kam peniaze investujeme ako spoločnosť. Vzhľadom na to, že všetky peniaze vznikli ako dlh, tak otázka, či je to zlé alebo dobré, vytvára otázku, čo by sa stalo ak by sme všetci zaplatili svoje dlhy? No zničili by sme veľkú časť peňazí v obehu.
Pretože hneď ako splatíme náš dlh, vezmeme si späť peniaze, ktoré sme dali do obehu a ony prestanú existovať. Zmizne aj náš záväzok voči banke, ale zmiznú aj peniaze, ktoré sme vytvorili. Nezmizli by úplne všetky peniaze, pretože časť z nich vznikla ako štátny dlh, ale v porovnaní s dlhom súkromného sektora je ich v spoločnosti oveľa menej.
Existujú štáty, ktoré vnímajú peniaze ako sociálny záväzok, a tým pádom je v spoločnosti trochu väčšia rovnosť?
Myslím si, že to tak nie je. Sú štáty, ktoré si uvedomujú, ako peniaze fungujú, oveľa viac ako my. A maximálne ich využívajú k svojmu rozvoju. Napríklad v súčasnosti je to Čína. Podpora rozvoja spočíva vo vytváraní dlhov cez štátom kontrolovaný systém. Táto podpora zo strany štátu je obrovská. Posledných tridsať rokov má tento systém veľké výsledky.
Je však otázne, na ako dlho je udržateľný. Pretože neskôr vznikne problém so schopnosťou udržať peniaze v obehu, aby si ich ľudia nesťahovali, aby sa nevytvárali bubliny. Čo sa už do určitej miery deje, ale deje sa to aj u nás. Od roku 2008 sa tlačí obrovské množstvo peňazí a problém je, že veľká časť vytvára bubliny. Aj teraz sa zrejme ešte stále nachádzame v nejakej finančnej bubline. Otázka je, ako dlho to vydrží.
Vaše postrehy k našim podcastom uvítame na svetmedziriadkami@clovekvohrozeni.sk.
Podcast je súčasťou rovnomennej iniciatívy Svet medzi riadkami, pod krídlami neziskovej organizácie Človek v ohrození. Raz do týždňa ho pripravujú Stanka Luppová, Blažej Černák a Pavlína Meľuchová. S podporou Európskej únie a SlovakAid. Za obsah podcastu nesú plnú zodpovednosť jeho tvorcovia a názory v ňom obsiahnuté nemusia reflektovať názory donorov.
Autor: Barbora Labudová
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
