Patagonia bola jednou z prvých odevných spoločností na svete, ktoré úplne prešli na organickú bavlnu. Bolo to dávno predtým, než si väčšina ostatných značiek vôbec uvedomovala škody, ktoré konvenčné pestovanie bavlny spôsobuje ľuďom a životnému prostrediu na celom svete.
Spoločnosť zdokonaľuje svoje postupy už takmer päťdesiat rokov a nepoľavuje v odhodlanom záväzku vytvárať produkty, ktoré vydržia desaťročia, dajú sa recyklovať či opraviť.
VINCENT STANLEY pôsobí v spoločnosti od jej začiatkov a dnes riadi celú firemnú filozofiu - tká príbehy o tom, ako sa dá podnikať úspešne a zároveň zodpovedne a inšpiruje nimi aj konkurenciu.
Je jedným z prednášajúcich na konferencii CSR Summit, ktorá sa uskutoční 26. októbra, 2021 online a vstup je bezplatný.
V rozhovore sa dočítate:
- v čom sa Patagonia odlišuje od iných firiem,
- prečo je recyklácia oblečenia taká náročná,
- či je etické nakupovanie mýtus, alebo sa dá dosiahnuť,
- aké najväčšie výzvy stoja pred odevným priemyslom.
Mali ste dvadsať rokov, keď ste sa v roku 1973 stali súčasťou firmy Patagonia a ostali ste s ňou spojený celý svoj život. Neľutujete to?
Vždy bolo pre mňa veľmi dôležité, že moja úloha v Patagonii sa rokmi vyvíjala. To vo mne udržalo zvedavosť a záujem.
Keď som začínal, našimi zákazníkmi boli najmä horolezci a surferi. Ja som nebol ani jedno z toho, keď boli dobré vlny, jediný som ostával v kancelárii a zdvíhal telefóny. Prischla mi pozícia manažéra predaja, hoci som ani netušil, čo to je. Zistíš, ani my ešte netušíme, povedali mi.
Vždy som však túžil byť spisovateľom, po dvadsiatich rokoch som sa rozhodol firmu opustiť. Ak by som to neurobil, nikdy by som nič seriózne nenapísal. Na dlhý čas som s firmou ostal v spojení len ako copywriter a vďaka vášni pre písané slovo som sa stal hlavným rozprávačom spoločnosti.
Posledných sedem rokov pôsobím ako riaditeľ firemnej filozofie, čo znamená, že zamestnancov, ale aj vysokoškolských študentov, absolventov obchodných či environmentálnych štúdií a mnohé B korporácie (spoločnosti, ktoré chcú byť dlhodobo udržateľné a priateľské k životnému prostrediu, pozn. red.) učím hodnoty a históriu našej firmy.
Takže dnes ste skôr poradenským hlasom firmy?
Áno, som ako taký starý strýko, ktorý rozdáva rady. Či už lepšie, alebo horšie.
Spoločnosť dostala koncom 80. rokov tvrdú ranu. Zistila, aké veľké škody spôsobuje životnému prostrediu odpadovou vodou z procesu farbenia a aj zamestnancom, ktorí dýchali formaldehyd a iné ťažké chemické látky z bavlny. Čo sa vtedy udialo?
O environmentálnej kríze sme tušili pravdepodobne ešte predtým než väčšina ostatných. Asi preto, že sme boli tak pevne prepojení s outdoorovými aktivitami. Horolezec, ktorý sa po desiatich rokoch vráti na Kilimandžáro, vnímal, ako za ten čas ustúpili ľadovce, rybári si zas všímali každým rokom čoraz menej rýb.
No až dovtedy sme nevenovali pozornosť environmentálnym dopadom našich činov. To bolo niečo, čo firmy v 70. a 80. rokoch proste nerobili. Každý sa spoliehal na to, že vláda by mala nastaviť regulácie, ktoré prinútia ľudí, aby si po sebe upratali.
Keď sme sa ponorili hlbšie do odevného priemyslu, začali sme sa zaujímať o vplyvy na životné prostredie. Vedeli sme, že patríme medzi znečisťovateľov, to nám bolo jasné. Začali sme jedno percento z predaja dávať malým environmentálnym organizáciám, robíme to dodnes.
No to, čo nami skutočne otriaslo a prinútilo nás zapojiť sa a hľadať riešenia, bolo, keď sme sa dozvedeli, že bavlna je skutočne škodlivý materiál a že na jej rast treba intenzívne využívanie chemikálií. Preto sme urobili prvý veľký krok. Zaviazali sme sa, že nebudeme používať konvenčne pestovanú bavlnu.
Do roka a pol sme chceli prejsť na organickú bavlnu a mysleli sme si, že si splníme našu domácu úlohu, ak budeme skupovať bavlnu z celej Kalifornie. Zistili sme však, že sme tým narušili spojenie s globálnym dodávateľským reťazcom.
Čo bolo potom?
