Adela má k témam ochrany životného prostredia a recyklácie prirodzene blízko. Snaží sa žiť udržateľným spôsobom, dáva si pozor na to, čo nakupuje a vyhýba sa jednorazovým materiálom. Paradoxne, necíti v tom obmedzenie, ale naopak – vraví, že práve vďaka udržateľnejšiemu životnému štýlu a vyhýbaniu sa konzumu, sa cíti slobodnejšie.
O životnom prostredí hovoríš často, funguješ občas aj v roli agitátora? Že keď vidíš, ako niekto na ulici vyhadzuje plastovú fľašku do papierového kontajnera, upozorníš ho?
Cudzím ľuďom to úplne nerobím. (Smiech) Možno niekedy... Keď vycítim, že je to vhodné a nie je to v zlom. Keď vidím, že ten človek sa neurazí, tak to urobím. Ale vždy je to milým a nie káravým tónom. Nepoviem mu, že sa naňho teraz zošlú pekelné božie blesky. Za to kamarátom a známym to robím vždy. (Smiech)
Minule sme napríklad boli v hoteli, ktorý sa tváril ako green, a pritom uteráky tam menili asi trikrát za deň. Potom nám volali, či sme boli spokojní. Hovorím im, na čo periete uteráky trikrát za deň, čo je na tom green? „Ó, to je zaujímavý podnet. Ďakujeme, to nám nenapadlo.“ Ako to, že vám to nenapadlo, však to je štandardná policy – nechceš uterák, dáš ho na zem. Niekedy som až prekvapená, že ani základné veci ľudia nevedia…
Ty ich vieš odkiaľ? Mala si také eko-detstvo?
U nás doma bolo bežné a normálne zaoberať sa určitými témami. Moja mama bola vždy environmentálne nastavená. Zaujímala sa aj o zdravú výživu a celkovo bola veľmi pokroková. Za to ju veľmi obdivujem, lebo v 80. rokoch to podľa mňa nebol až taký trend.
(zdroj: Daniela Matušková)Nie je pre teba ťažké orientovať sa v témach životného prostredia, keď neustále prichádzajú nové vedecké poznatky, ktoré často spochybňujú aj to, na čo sme zvyknutí?
Ja si nemyslím, že to je úplne o vedeckých poznatkoch. Je to skôr o tom, čo ako jednotlivec môžem robiť a to súvisí najmä so znížením konzumu. Teraz som napríklad dostala drink s dvomi papierovými slamkami. Nie sú síce plastové, ale sú rovnako jednorazové. Nezaveziem ich do zberu, nikto ich podľa mňa nedá do separátov, sú rovnako zbytočné a zaťažujú životné prostredie.
Pokiaľ teda človek zníži konzum, automaticky robí správne a nemá ako urobiť chybu. Musí si uvedomiť, ako nakupuje, či to je jednorazový nákup, alebo sa to dá zúžitkovať a či to vôbec potrebuje. Tá uvedomelosť v každodennom živote je to najpodstatnejšie.
Necítiš sa tým postojom a uvedomovaním si svojho dosahu obmedzovaná v bežnom živote?
Nie, niekedy sa dokonca cítim slobodnejšie. Napríklad MHD-čka mi dáva oveľa väčšiu slobodu – keď sú zápchy alebo keď nemáš kde zaparkovať. Dáva mi aj väčšiu pestrosť, lebo sa vyhýbaš stereotypom. Každý večer mám poradu s manželom, kto má zajtra auto a kto sa ako, kam presunie.
A vlastne sa cítim oveľa slobodnejšia, lebo chodím po nákupnom centre a uvedomujem si, že nič z toho, čo na mňa vyskakuje, nepotrebujem. Teraz nehovorím, že by sme si nemali nič kupovať – veď sa musíme navzájom podporovať. Rada podporím nejakú kvalitnú slovenskú módnu značku, ale celé to robenie bordelu vyplýva z konzumu. A konzum tak ako vyzerá slobodne, je strašne obmedzujúci. Omotá si ťa ako chobotnica.
Ľudia si často kupujú nové veci, aby cítili silné emócie a cítili sa šťastne. Čo robíš ty pre šťastie namiesto toho, aby si si kúpila novú kabelku?
Aby som sa cítila šťastná, musím si od tých silných emócii odvykať. Lebo pocit z novej veci nie je šťastie, ale chvíľková eufória, ktorá sa ľahko a rýchlo preklopí do depresie ako kyvadlo. Je lepšie to držať v odstupe a neutrále. Uvedomiť si, že teraz si to síce kúpim, budem mať lepšiu náladu, ale na ako dlho a v čom mi to pomôže? Ku skutočnému šťastiu určite nie. Mňa robí šťastnou tá sloboda, keď si uvedomím, že mi nič netreba.
Možno som už trošku vytrénovaná, lebo stále dostávam nejaké veci a keď dostanem darček, už len premýšľam, čo s ním... Môj materiálny svet sa mi vnútorne kopíruje s tým duševným, preto sa každým novým predmetom cítim zaťažená. To neznamená, že si neurobím radosť, ale je to striedmejšie a oveľa menej. Keď si niečo kúpim, vždy premýšľam, ako sa niečoho iného zbavím a kam to dám. A nad každým novým predmetom rozmýšľam, či je to potenciálny odpad, alebo má budúcnosť, ktorú viem ovplyvniť. Bude sa s tým dať niečo robiť alebo to na tomto svete zostane?
(zdroj: Daniela Matušková)Kto môže spoločnosť najefektívnejšie inšpirovať k tomu, aby zmenila nezdravé návyky? Politici, médiá, influenceri, niekto iný... ?
Asi každý máme možnosť niekoho ovplyvniť. Napríklad aj deti sú silný „ovplyvňovač“. Teraz sme v detskom tábore zaviedli pred každou chatou separačné koše a deti ich samé vynášali. Alebo som robievala ešte pred covidom olympiády, ktoré organizovalo OLO a boli pre deti super. Deti potom prídu domov a tlačia na rodičov, ktorí sú v tom oveľa menej uvedomelí.
Myslím si, že environmentálne vzdelávanie dáva zmysel aj na školách, ak sa prezentuje hrou. Ale nerobme z toho povinné učivo a povinné čítanie. Myslím si teda, že naozaj každý má vplyv a nemusíme to rozdeľovať.
Častým argumentom popieračov a pesimistov je, že načo sa nad tým zamýšľať v individuálnej rovine, keď nie je šanca znížiť CO2 a obmedziť odpady bez zapojenia veľkých firiem a štátov...
Malé bez veľkého a veľké bez malého nefunguje. Keď chceme, aby sa zmenila spoločnosť, musí sa zmeniť jednotlivec. A keď chceme, aby sa zmenil jednotlivec, musí sa zmeniť spoločnosť. Platí to aj v iných témach. Je to podľa mňa v synergii a tak trochu hologram. V každej časti hologramu je zobrazený jeho celok. Ja mám možnosť zmeniť len svoje správanie a svedomie mi nedovolí vykašľať sa na to preto, že si nejaký štát neplní povinnosti.
To je môj morálny postoj a presvedčenie. Na druhej strane, keď budeme ako jednotlivci stále silnejší, tak sa bude aj tlak jednotlivcov meniť na tlak masy, ktorá už vie niečo ovplyvniť. Napríklad sa rozhodnúť vo volebnej miestnosti a mať iné požiadavky na politikov. Aj keby som mala z tejto planéty odísť s pocitom, že sa nič nepodarilo, nechcem mať pocit, že som k tomu mimoriadne prispela.
Od januára na Slovensku funguje zálohový systém na plastové fľaše a plechovky a časť verejnosti už teraz má problém s tým, že po novom sa fľaše nemajú krčiť, ale vracať vcelku. Čo by si im na to povedala, prečo má význam tú fľašu neskrčiť a nehodiť do obyčajného koša, ale zaniesť do automatu?
Už teraz je naša planéta zaťažená tak, že neviem, čo by som povedala človeku, pre ktorého je taký problém nespučiť fľašu a vziať ju späť do obchodu...
Tento článok vám prináša Správca zálohového systému n.o.
Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.
