Ako trinásťročné sa jej dieťa zdôverilo, že je transrodové, a tak sa z mamy, umelkyne a pedagogičky po rokoch stala aj aktivistka. PAVLÍNA FICHTA ČIERNA je súčasťou iniciatívy Združenia rodičov a priateľov LGBT + ľudí, ktorá sa aktívne hlási k podpore ich práv.
"V prvom rade som zvažovala bezpečnosť môjho dieťaťa. Náš vzťah s Johannom sa postupne zoceľoval, on si overoval, ako reagujem ja, a ja som sa veľa dozvedala o ňom, pretože touto problematikou žil autenticky a dlhšie ako ja. Takže keď začal prejavovať istú odvahu a nebojácnosť, išlo to ruka v ruke s tým, že sme postupne prestali čokoľvek navonok skrývať," hovorí.
V rozhovore približuje, aké je to odhaliť inakosť vlastného syna pred verejnosťou, aj ako by nemali reagovať rodičia, ktorým sa dieťa s inakosťou zdôverí.
Trans ľudia nenachádzajú pomoc. Lekári sa riadia 40 rokov starým usmernením Čítajte V parlamente sa začala schôdza, na ktorej sa má rokovať o piatich návrhoch zákonov namierených proti LGBT ľuďom. Aké z toho máte pocity?
Cítim sa bezmocne a veľmi nahnevane, pretože tieto návrhy sú úplne odtrhnuté od reality. Nemajú nič spoločné s odbornosťou. Kladiem si otázku, čo sa nám tí poslanci a poslankyne snažia povedať, aký odkaz vlastne majú.
Nikoho nechcú ochraňovať, ale naopak, chcú siahať na právo na súkromie, na vlastné dôstojné žitie, na slobodu prejavu, na prístupy k informáciám. Mrzí ma, koľkí ľudia im možno naletia a podporujú ich.
Je im jedno, že naše deti budú mať zmarenú mladosť alebo celé životy. Navyše sú aj rodičia, ktorých takéto politické snahy môžu presvedčiť, že identita alebo túžby ich dieťaťa nie sú v poriadku.
Jeden z návrhov hovorí o zákaze zmeny pohlavia ako takej. Čo by podľa vás spôsobilo, keby vaše dieťa nemohlo podstúpiť proces tranzície?
Viem sa veľmi dobre vžiť do takej situácie, pretože si spomínam, ako som sa cítila pred časom, keď môj syn ešte nemal niektoré kroky tranzície za sebou. Keby mu to vôbec nebolo umožnené, pravdepodobne by veľmi trpel, najmä depresiou.
Museli by sme hľadať pomoc jedine v zahraničí a v extrémnom prípade by som sa s ním do zahraničia aj presťahovala, pretože taký stav na Slovensku by bol pre moje dieťa likvidačný.
Rozmýšľam, aký prípad uviesť, aby ľudia pochopili, aké to je mať dieťa, ktorému sa nedá pomôcť, ale pritom sa vlastne dá a riešenia sú. Sú zavedené medzinárodné štandardy, rešpektované dlhé roky a u nás napriek tomu chceme urobiť obrovský krok späť.
Nie všetci rodičia svoje dieťa podporujú, keď zistia, že je "iné". Boli ste vy podpore nastavená od začiatku?
