Píše knihy o sériových aj masových vrahoch a robí o nich prednášky. Roky sa ako odborník ponára do skúmania ich osobných profilov a snaží sa odhaľovať príčiny, prečo sa niekto stane vrahom.
ANDREJ DRBOHLAV zároveň ako terapeut pracuje s deťmi a mladistvými, ktorí môžu mať v živote zle nakročené pre poruchy správania či násilnícke tendencie.
"Môžem len dúfať, že z nich vrahovia nebudú a že nebudú ani násilníkmi ako takými. Nádej tam je, no je veľké množstvo vplyvov, na ktoré nemám dosah," hovorí.
V rozhovore si prečítate aj:
- Ako je možné, že vraždia už osemročné deti?
- Prečo v ňom najviac rezonuje prípad slovenského masového vraha Štefana Svitka, ktorý brutálne zavraždil svoju manželku a dcéry?
- Ako niekto dokáže nepovšimnute zabiť stovky ľudí?
- Ako je možné, že o tisíckach sériových vrahov nevieme, hoci sú a boli medzi nami?
- Aké problematické znaky si treba všímať už na deťoch?
Dokáže aj psychicky zdravý človek niekoho zavraždiť?
Zabiť je schopný takmer každý, ak sa dostane do krízovej situácie, napríklad keď sú výrazne ohrozené jeho potreby alebo keď sa veľmi bojí.
História ukazuje, že len veľmi malá skupina ľudí dokáže svoj morálny imperatív povýšiť nad uspokojenie najbazálnejších potrieb nutných na prežitie.
Usmrtenie druhého človeka má mnoho rôznych myšlienkových polôh, musíme odlišovať pripravované vraždy od tých, ktoré sa dejú v afekte, alebo tých, ktoré pochádzajú z vnútorného pnutia ovplyvneného chorobnými sadistickými fantáziami.
Človek však dokáže byť nesmierne temným tvorom, ak ide o jeho dušu. Preto, žiaľ, existujú aj nesmierne podoby zla, masového vraždenia či terorizmu.
Čo si pod temnotou duše predstavujete a prečo by sa v nej chcel niekto vlastne ponárať?
Metafora temnoty je ľuďom neznalým psychológie zrozumiteľnejšia. Môžu si tak predstaviť, že v ľudskej duši sú osvetlené miesta, po ktorých sa chodí príjemne, dovidíme na ne, ale aj také, ktoré sú temnými zákutiami a priestorom, do ktorého sa napríklad bojíme ísť alebo sme doň uvrhnutí nechcene.
Môžu súvisieť nielen s agresiou, ale aj so stratami či s traumami. Temných hraníc sa niektorí občas dotýkajú aj tým, že sledujú krimi a detektívky alebo čítajú knihy, aké píšem ja.
Dokáže to byť pre nich z biochemického hľadiska vzrušujúce. Iní však tieto hranice skúmajú alebo cielene prekračujú, lebo boli napríklad týraní či vyrastali v neláskyplnom prostredí, prípadne majú vážne duševné ochorenie.
V jednom rozhovore ste povedali, že vás odborne zaujímajú najmä okolnosti, ktoré v človeku vzbudili najhoršie odtiene zla. Ako ste sa k tejto problematike vlastne dostali?
PhDr. Andrej Drbohlav (41)
- je terapeut a etopéd. Venuje sa práci s mládežou s poruchami správania
- je tiež odborníkom na analýzu profilu sériových a masových vrahov, o ktorých napísal niekoľko bestsellerov
- pôsobí v pražskom Inštitúte neuropsychiatrickej starostlivosti (INEP), kde sa orientuje na prácu s agresívnymi a psychopatickými jedincami
- na Slovensku mu tento rok vyšla kniha Psychológia sériových vrahov (Grada, 2021)
Formoval ma môj odbor, ale aj náhoda. Nikdy som si nepovedal, že by ma zaujímali sérioví vrahovia.
Do istej miery práve preto, že rozprávanie o nich sa zväčša týka ich činov a mňa, paradoxne, nezaujímajú ich činy, ale to, ako sa ich osobnosť ohýbala a formovala od najranejšieho detstva.
Sériových a masových vrahov skúmam najmä preto, že sú zvrchovanou podobou toho najhoršieho, čo si v ľuďoch dokážete predstaviť.
Vyštudoval som odbor zameraný na patológiu správania, emócií a osobnosti a zároveň pôsobím ako terapeut zameraný na výbušných či agresívnych jedincov.
Snažím sa porozumieť, kam sa pravdepodobne môže posúvať vývojová cesta takéhoto mladého človeka, čo ju môže pokaziť alebo naopak, čo ju môže výrazne zlepšiť. Naša "duša" má totiž rôzne nástroje, ktorými sa môže z temnoty vymaniť a zachrániť.
Ktorý prípad masového alebo sériového vraha vo vás silno rezonuje, odkedy ste sa s ním prvýkrát stretli?
