BRATISLAVA. Z Michaloviec do rakúskeho Feldkirchu neďaleko švajčiarskej hranice je to približne 1 200 kilometrov. Ľudmila Staruchová Ferencová cestuje viac ako dvadsať hodín vlakom každý tretí týždeň.
Chodí opatrovať starých ľudí. Venuje sa im už štrnásť rokov a vystriedala päť rodín. Teraz uvažuje, že sa vráti na Slovensko. „Nevyčerpáva ma práca, ale cestovanie,“ hovorí.
55-ročná Michalovčanka poslala žiadosti o prijatie do zamestnania do viacerých domovov dôchodcov či nemocníc v Michalovciach, Humennom, Trebišove či vo Vranove nad Topľou. Zo všetkých jej však odpísali, že personálu majú dosť.
„V domovoch dôchodcov majú pritom iba jednu opatrovateľku na 30 klientov. V rakúskych domovoch je to najviac šesť klientov,“ hovorí Ferencová.
Mnohé au pair trápilo, že boli len živým vysávačom. Aké boli prvé pobyty Sloveniek Čítajte Na to, že v slovenských domovoch dôchodcov je personál dlhodobo poddimenzovaný, upozorňovali už viacerí vrátane riaditeľky Domu sociálnych služieb Senci Zuzany Horáčikovej.
Slovenských opatrovateliek v Rakúsku však napriek limitovaným možnostiam, ktoré im Slovensko ponúka, postupne ubúda. Len počas pandémie sa ich vrátilo okolo päťtisíc. Najmä preto, že ich platy sa pomaly približujú k tým slovenským.
Za hranicou však zostáva 18-tisíc opatrovateliek a návrat domov by pre ne vôbec nebol jednoduchý.
