K influencerom často patrí povrchnosť. Je preto veľmi svieže rozprávať sa s Kristínou Tormovou, ktorá sa svoju popularitu na sociálnych sieťach rozhodla využiť inak a motivovať svojich fanúšikov žiť zodpovednejšie. Nielen k prírode, ale aj k sebe samému. Hoci, úprimne priznáva, že to prináša v živote mnohé obmedzenia.
Kedy si si prvýkrát uvedomila, že s prírodou asi niečo nie je v poriadku a môžu za to ľudia?
Moju odpoveď berte s nadsázkou. Píšem to, aby sa dotyčný neurazil. (Smiech) Jeden môj ex strašne premotivovane separoval. Strašne mi to liezlo na nervy, pretože to vyžadoval aj odo mňa, prehrabával po mne smeti, triedil moje vyhodené veci… Bol to pre mňa nepríjemný zásah do odpadového súkromia a absolútne to znechutilo moju chuť separovať. A to je pre mňa veľmi dobré zistenie.
Nemôžeme nikoho nútiť, nikomu hovoriť, že: „Ty to robíš zle a ja dobre. Ja som lepší ako ty, lebo separujem.” Nie, o tom to nie je a trochu sa bojím, že aj to je častý problém, prečo to ľudia nerobia. Sme pre nich eko-premotivovaní a lezieme im na nervy. A to sa im nehrabeme v odpade! (Smiech) Postupne sa mi dostávali informácie o znečistení našej planéty, o klimatickej kríze a hrnuli sa ku mne inšpirácie, ako robiť veci múdrejšie. Neboli to príkazy, nebolo to zhadzovanie… bol to lákavý spôsob, ako robiť veci lepšie, a tak som sa pridala sama od seba. Lebo som chcela. Boli to asi štyri roky dozadu.
Ako potom motivuješ svoje okolie, resp. deti, k tomu, aby bez nútenia chceli žiť zodpovednejšie?
Napriek tomu, že s tvrdením „Stačí pekne žiť a deti sa pridajú“, ktoré sa často v rámci výchovy používa, nie úplne súhlasím, v rámci tém udržateľnosti, recyklovania a tém týkajúcich sa našej planéty by som si ho veru trúfla použiť. Naše deti dennodenne vidia, ako fungujeme, pre ne je napríklad separovanie odpadu úplnou samozrejmosťou a vlastne im ani nenapadne robiť to inak. Samozrejme, vedia, prečo sa to robí, veľa sa rozprávame o tom, čo sa deje a ako to robiť lepšie. Pozerali sme niekoľko dokumentov o klimatickej kríze, ukazujem im aj instagramové posty na tieto témy.
Napriek tomu, že naše deti robia prirodzene veľa blbostí (to majú po nás), v tejto téme majú jasno. A to, čo vám poviem teraz, je aj trochu tajné – ja si trochu myslím, že o niektorých „waste“ veciach ani moc nevedia, keďže nemáme telku. No a ako motivujem okolie? Tak nakoľko je jednou z mojich prác aj to influencerstvo, platformu na inšpirácie mám výbornú. V prvom rade sa snažím zdieľať to, čo na tieto témy píšu ľudia, ktorí sa tomu venujú naplno, a sama ukazujem svojim „sledovačom“ lepšie a múdrejšie alternatívy. Obyčajnosti, ktoré urobia život udržateľnejším a nekomplikujú ho. Píšem o tom, zdá sa, pomerne lákavo a vraj sa už mnohí inšpirovať nechali a pokračujú ďalej. Ja vám to hovorím – robiť veci lepšie je lákavé.
(zdroj: Jana Gombošová)Tak hovorme konkrétne. Ktorý je podľa teba najzásadnejší problém, ktorý sa týka životného prostredia a je potrebné ho riešiť?
Životné prostredie si treba začať vážiť a začať brať vážne klimatickú krízu. Apelovať na vedenie krajín, aby zamakali na znižovaní emisií, aby robili veci lepšie, nehádzať zodpovednosť na iných, začať od seba… Neviem to asi takto zhrnúť, na to sledujem múdrejších ľudí, ktorí sa tejto problematike venujú profesionálne. Za mňa – začínam od seba a robím to, čo práve môžem a dokážem.
Častým protiargumentom býva veta, že aj tak väčšinu znečistenia a súvisiacich problémov spôsobujú veľké štáty a korporácie a nemá zmysel sa tým na úrovni jednotlivca vôbec zaoberať...
To je presne to. Ono je to pohodlné takto reagovať. Samozrejme, tiež by som chcela, aby sa planéta zachránila sama. A teda ona sa asi aj sama zachráni, len čo bude s našimi deťmi a deťmi našich detí… Tento argument neviem úplne pochopiť, nerozumiem, ako môže niekto dávať ruky preč od tak dôležitej veci. Obzvlášť, ak vie, že hoc aj malými krokmi, môže prispieť k zmene. To je ako keby som sa pozerala na citrón na kuchynskej linke a namiesto toho, aby som si ho užila a urobila z neho chutnú limonádu alebo ho aspoň odložila do chladničky, nechám ho tak a budem sa dívať, ako splesnivie. Poviem, že to je síce škoda, ale že ho mal spotrebovať niekto iný, lebo veď ja nemôžem furt robiť limonádu, aby mi tu neplesniveli citróny.
Ak sa vám zdá tento príklad trochu z cesty, je to pravda. Som majsterkou zlých príkladov. Tak skúsim takýto. Budem mať hovno na topánke a budem s ním chodiť po byte, kým od neho bude každá izba. Poviem, že veď to o týždeň upratovačka umyje, respektíve zoškriabe, z podláh a dovtedy bude moja rodina žiť v smrade a špine. Namiesto toho, aby som sa začala pred dverami vyzúvať. Áno, áno, je to strašne nepohodlné zohýbať sa k topánkam. A ako reagujem? Ja už ani nereagujem. Nevyhodnocujem. Teda nahlas nie. A makám na tom, aby som inšpirovala ľudí k tomu, aby sami zmenili uhol pohľadu.
Si človek, ktorý otvorene komunikuje, že mu životné prostredie, klíma a odpady nie sú ľahostajné. Obmedzuje ťa v živote tento postoj? Musíš si často povedať, že – toto by som si dopriala, ale nie je to veľmi v zhode s mojím pohľadom na svet?
Áno, obmedzuje. A som za to vďačná, lebo vždy zistím, že to obmedzenie nie je ani zďaleka také obmedzujúce, ako sa zdalo. To „obmedzovanie“ ma naučilo, že som menej závislá na veciach, viem, že potrebujem toho oveľa menej, ako som si vždy myslela, a že je to pocit slobody. Nuž a ušetrím. A o dobrom pocite, že som odolala, že som sa zase posunula o kúsok vpred k zodpovednosti, ani nehovorím. Nech sú mi všetky tie odmietuté instagramové spolupráce a propagácia absolútne neudržateľných vecí svedkom.
(zdroj: Jana Gombošová)Predstav si utopický svet, v ktorom veci fungujú tak, aby aktivity civilizácie boli v zhode so životným prostredím. Ako podľa teba takýto svet vyzerá?
Asi trikrát som si musela otázku prečítať, aby som sa pokúsila predstaviť si niečo také. A aj tak mi to nejde. Sama nie som žiadna dokonalá eko-bytosť, to ani v najmenšom. Zažila som však také… Žili sme štyri mesiace v chatičke 40 m² s vodou z potoka. Zistili sme, že potrebujeme „len“ nejakých 50 litrov vody na deň, nestriedali sme toľko oblečenia, potraviny sme použili do posledného zbytku, lebo obchod bol ďaleko, žili sme v prírode a vlastne sme zistili, že skoro nič nepotrebujeme. Ekologická selanka. A bolo to nádherné, ale celý život by som takto žiť nedokázala.
Myslela som si, že áno, no bola som vďačná za návrat do reality a aj za pračku a sušičku, ktorá je teda absolútne neeko. Takže si to aktuálne predstaviť neviem ani v rámci svoho života, nieto života celej planéty. Nejde o utópiu. Ide o to, aby sme veci robili čo najlepšie. Tak ako sa nám najlepšie dá. A nielen my jednotlivci, ale hlavne tí, ktorí o dianí okolo nás rozhodujú.
Často vo svojich postoch spomínaš sklenené jednorazové fľaše. Práve nedávno však vyšla štúdia českých vedcov, ktorí skúmali dopad rôznych obalov (celý ich životný cyklus) na produkciu CO2. Sklo dopadlo ako druhé najhoršie, hoci sa dá recyklovať na 95 %. Plastové obaly dopadli najlepšie. Je to príklad, keď nové vedecké poznatky často zamávajú tým, čo si myslíme, že je správne. Ako sa v tomto komplikovanom svete zorientovať? Ako podľa teba robiť kroky, ktoré sú správne a ani spätne za ne nemusíme mať výčitky?
Tak to ma trochu prekvapilo. Ďakujem za novú informáciu. Ja som napríklad dlho kupovala radšej papierové tašky ako igelitové. Potom som tiež zistila, že papierovú tašku by som musela použiť viac ako 40-krát, aby som dorovnala jej enviromentálny dopad. Papierová taška mi nikdy tak dlho nevydržala. Dobrým príkladom toho, že táto téma nie je len čiernobiela, bolo aj to, že som si uvedomila, že často v plaste kupujem niečo, čo má na životné prostredie oveľa horší dopad ako chudák obal. Napríklad taký hovädzí hamburger. Že ten obal je oproti obsahu úplná brnkačka.
Je toho strašne veľa a každý deň sa naučím niečo nové. Lebo ma to baví a zaujíma. Ale už si viem dopriať aj tú kávu do jednorazového pohárika. Výčitky nie sú cesta, netreba sa uštvať, aby sme robili veci inak. To nepovažujem za dobrú cestu. Ja to mám tak, že ako sa postupne učím, tak sa postupne zlepšujem a od istej doby to ide úplne prirodzene a spontánne. Nielen to zlepšovanie sa, ale z tých nových malých krokov sa stávajú úplné samozrejmosti. A to mi robí radosť a posúva ma to vpred. Tak to my ľudia máme. Ak sa nám darí, chceme, aby sa nám darilo ešte viac. A myslím, že to funguje aj v rámci udržateľnosti.
Kedysi bolo bežné nosiť zálohované sklenené fľaše naspäť do obchodov. Teraz sa k tomu pridávajú plastové fľaše a plechovky. Zvykneme si podľa teba rýchlo na stav, že obaly z minerálok a piva sú zálohované, nemajú sa krčiť a hádzať do odpadu, ale nosiť naspäť do obchodu?
Mňa táto informácia nesmierne potešila a keď mi brat, ktorý žil v Nemecku, hovoril, že to tam takto funguje, dúfala som, že to dorazí aj k nám. Verím, že ľudí tie centy, ktoré sa im vrátia, motivujú. Uvidíme. V každom prípade sa mi na bratovom rozprávaní páčilo aj to, že nemeckí ľudia bez domova tieto obaly po lenivých ľuďoch poctivo zbierajú a triedia, a tak si vedia príjemne zarobiť. Aha, aká nečakaná dobrá spolupráca vďaka lenivcom!
Ale ľudia frflú, že nosiť fľaše do obchodu bude otrava...
Asi na to musia prísť nejako sami. Keď som to včera hovorila jednému známemu, že konečne táto zmena dorazí aj k nám, povedal niečo v zmysle, že čo je to za nezmysel, takto zbytočne si komplikovať život. Tak som mu pripomenula, že nosenie zálohovaných fliaš od piva naspäť do obchodu mu problém nerobí. Niektoré veci len komplikovane vyzerajú. Možno keby pri každej plechovke cinklo niečo ako „Ďakujeme, pomohli ste budúcnosti vášho dieťaťa a vnúčaťa“ ľudia by to robili ešte aj s nadšením.
A narovinu, ty budeš zálohovať? Budeš vracať zálohované plastové fľaše a plechovky pravidelne, hoci je pohodlnejšie hodiť ich do najbližšieho koša?
Samozrejme, že budem. Ďakujem za tú možnosť.
Tento článok vám prináša Správca zálohového systému n.o.
Pravidlá spolupráce medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť v tomto odkaze.
Autor: Inzercia
Beata
Balogová
