Rok 1991 nebol len druhým rokom slobody po páde komunizmu, ale aj rokom, keď sa naplno prejavili nacionalizmus, rasizmus, fašizmus.
"Väčšinová spoločnosť zrážky antifašistov s neonacistickými skinheadmi vnímala ako boj dvoch extrémov. Nechápala, že antifašisti boli predstaviteľmi humanistického sveta, aj keď vo vyhrotenej forme. Byť proti rasizmu, fašizmu nie je predsa žiadny extrém, to je normálne," hovorí umelec a publicista MATÚŠ RITOMSKÝ, ktorý zažil rastúci extrémizmus na ulici ako punker.
V rozhovore vysvetľuje, aký to bol pocit, keď v uliciach vládol neonacistický teror, polícia stála na strane nazi-skinheadov, majorita zatvárala oči a proti fašizmu vystupovalo len zopár punkerov.
Kedy ste sa prvý raz stretli s pravicovým extrémom?
Bol som gymnazista. Ako punkeri sme sa stretli na námestí na demonštrácii proti vojne. Nemalo to žiadnu organizáciu ani rečníkov, len sa skandovalo proti vojne.
A vtedy sa na druhej strane námestia objavilo asi štyridsať neonacistických skinheadov v bomberách (skinheadská bunda, pozn. red.) a kanadách, ktorí na demonštráciu fyzicky zaútočili, hádzali kamene, vyvolávali bitky. To je jedna z prvých spomienok.
Samozrejme, že okrem toho som vnímal nárast nacionalizmu a nenávistných myšlienok aj v celej spoločnosti okolo nás. Atmosféra spoločnosti sa vtedy zlomila.
Deň, keď dav zaútočil na Havla Čítajte V akom zmysle?
November 1989 sa spájal s humanizmom, demokraciou, slobodou. A už o dva roky sa to začalo otáčať. Prakticky došlo k akejsi kontrarevolúcii. Človek mal pocit, že sa aktivizovali opačné prúdy v spoločnosti.
Neboli to len agresívni neonacistickí skinheadi, ideovo sa to týkalo aj hejslovákov, národniarov, matičiarov. Prišla podozrievavosť k svetu, odmietanie slobodnej spoločnosti a myšlienok, ktorými sme žili v 89.
Keď na Slovensko prišiel v marci 1991 prezident Václav Havel, práve tu prebiehala séria nacionalistických demonštrácií, dav naňho zaútočil.
