BRATISLAVA. Tridsaťdva rokov od 17. novembra 1989 Slovensko už po druhý raz zažívalo počas tohto dňa protesty opozície. V kriku sa tak stráca odkaz Nežnej revolúcie. Mnohí začali počas pandémie používať prirovnania spojené s totalitou, pritom išlo len o nosenie rúšok.
O súčasnej napätej politickej a spoločenskej situácii, odlišných pohľadoch staršej a mladšej generácie a odkaze 17. novembra 1989 hovorí novinár a publicista MARTIN MILAN ŠIMEČKA.
Martin M. Šimečka
- ako synovi disidenta Milana Šimečku mu režim zakázal študovať, pred rokom 1989 preto pracoval v robotníckych zamestnaniach,
- v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde ako šéfredaktor pôsobil do roku 1996,
- v rokoch 1997 – 1999 pracoval ako šéfredaktor týždenníka Domino fórum,
- v rokoch 1999 až 2006 bol šéfredaktorom denníka SME,
- v rokoch 2006 – 2008 bol šéfredaktorom českého týždenníka Respekt, kde do roku 2016 pôsobil ako editor,
- od roku 2016 je editorom a komentátorom v Denníku N.
Na 30. výročie 17. novembra ste v denníku SME povedali, že demokracia je ako záhrada. Ak ju neokopávate, zarastie burinou. Ako sme posledné dva roky teda „záhradu” okopávali?
Namiesto toho, aby sme ju okopávali, sme ju poriadne rozryli. Nie je to dobré, ale povedal by som, že s demokraciou je to tak, že keď sa o ňu staráte, funguje. Ale my sa o ňu nestaráme už 30 rokov. Potom zarastá burinou a je celkom zázrak, že ako-tak funguje.
Mám pocit, že pripomínanie si 17. novembra je na Slovensku slabšie ako v Českej republike. Čím to je?
