„Andersen si Bratislavu zamiloval. Vaše mesto je rozprávkou. Takto sa kedysi prihovoril Bratislavčanom, ktorí ho vítali na pôde svojho mesta,“ písalo sa v slovenskej tlači.
Dnes sa na internete čitateľ dozvie: „Mrazivé tajomstvo: najsmutnejšia rozprávka sa zrodila v Bratislave! Umelec si počas prechádzky mestom všimol malé dievčatko predávajúce na ulici zápalky. Návšteva Bratislavy inšpirovala Andersena k Dievčatku so zápalkami aj Škaredému káčatku.“
Fabulácie o „hlbokých dojmoch k mestu“ šíria webové médiá aj Tlačová agentúra Slovenskej republiky. Výsledkom je Andersenova socha v Bratislave aj propagačné texty v bedekeroch.
V skutočnosti je rozprávkou to, čo sa o svetoznámom spisovateľovi šíri na Slovensku. V Prešporku strávil len dve hodiny počas nakladania uhlia do parníka a nikdy nevyslovil, čo sa mu prisudzuje.
Než sme zdvihli kotvu
„Celý deň som mal žalúdočné bolesti. Grófka Palmová sa s nami rozlúčila v Komárne, čo je mesto, ktoré má dobrú povesť, mal som však také bolesti, že som takmer tiež vystúpil, no ovládol som sa, vypil pohár punču a zavčasu si ľahol na tvrdú pohovku v kúte,“ zaznamenával si spisovateľ 2. júna 1841.
No aj keď sa necítil najlepšie, poznačil si žartom: „Kapitán sa mi akosi nepáči. Taký kapitán na riečnej lodi nie je predsa ozajstný námorník, pripadá mi ako korytnačka na súši, a tá za veľa nestojí.“
Parník plával ďalej proti prúdu Dunaja a ďalší deň, 3. júna, cestujúci uvideli Prešporok. „Konečne sme pristáli, a kým sme naberali uhlie, takmer dve hodiny som behal po meste.“
Autentické Andersenove denníky obsahujú postrehy o Korunovačnom vrchu aj pontónovom moste, z mesta videl ruiny hradu na kopci, obchody mu pripadali ako tie v Pešti a Viedni. Viac počas krátkeho zastavenia nestihol vidieť.
Loď už pokračovala ďalej a odchod zakončil romantickým výjavom: „Než sme zdvihli kotvu, hodil čašník do Dunaja hracie karty, niektoré sa ponorili hlboko, hlavne jedna z nich, konečne sa vynorila, bola to srdcová dáma.“
Predmetné pasáže z cestovných denníkov dánskeho spisovateľa preložil Milan Richter.
„K dispozícii som mal pôvodné denníky v dánčine, a teda som presne videl, že v Prešporku strávil dovedna dve hodiny. O Prešporčanoch píše ako o Uhroch – podľa mňa nevedel, že tu žijú Slováci a že vôbec taký národ existuje,“ hovorí.
