Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Rozhovor prepísala Monika Žigová.
BRATISLAVA. „Školákom sme museli povedať, aby nepoužívali cez prestávky mobil. Pretože prvé, po čom siahli, bol mobil a začali sa na ňom hrať. Prestali komunikovať, nenajedli sa,“ hovorí školská psychologička LUCIA KOŠŤÁLOVÁ o návrate detí do škôl.
S pandémiou covidu prišla aj epidémia psychickej záťaže na deti. Psychologička opisuje, ako deti zostali v násilných rodinách, v smútku a depresii a akým spôsobom sa vyrovnávajú so smrťou, kyberšikanou či s poruchami príjmu potravy.
Lucia Košťálová
- pôsobí ako školská psychologička na gymnáziu v Dubnici nad Váhom,
- je členkou výboru Asociácie školskej psychológie.
Zverejnili ste príspevok, v ktorom píšete, že riešite akútne stavy psychických ťažkostí a ochorení a rapídne zhoršenie liečených ochorení, ktoré vznikli už pred pandémiou, tak ako nikdy doteraz počas deväťročnej odbornej praxe. Rovnako ste počas prvých mesiacov tohto školského roka zaznamenali nárast prvokontaktov od mladých ľudí. Aké problémy ich trápia?
Riešia násilné partnerské vzťahy, zvyšujúce sa duševné ťažkosti – mnohí nevedia zvládať úzkostné stavy bez toho, aby neboli liečení – anorexiu, bulímiu, ktorá sa zhoršuje v domácom prostredí, pretože študenti majú často pocit, že toto je kompenzačný mechanizmus, ktorým to zvládnu.
Alarmujúce je, že sa zvyšuje podiel mladých, ktorí sa sebapoškodzujú. Keď sa roztvoria nožnice, padá tam všetko od strachu, úzkosti, konfliktov, depresie, poruchy spánku a ďalších pridružených vecí. Keď to pomaly otvárame a zisťujeme, čo všetko sa za tým deje, nachádzame širokú plejádu toho, po čom dieťa aktuálne siaha. Je to naozaj ťažké, a to stále hovoríme len o jednotlivcovi. Potrebovala by som však pokrývať celú triedu, kolektív.
