Amerika je optimistická krajina. Praje tým, čo sú optimisti a chcú, hovorí Ivica Labuda, slovenská vedkyňa, ktorá už viac ako tridsať rokov žije v USA. Zmeny, ktoré sa na Slovensku odohrali za ten čas, považuje za úžasné, hoci nálada v krajine to neodráža.
„Priala by som si pre Slovensko výučbu optimizmu,“ hovorí Ivica Labuda. „Optimizmus musí byť podporený tvrdou prácou. Až keď človek odíde, vidí Slovensko s odstupom. Tu sme naň hrdí viac než ľudia, ktorí žijú na Slovensku.“
Ivica Labuda dnes vedie biotechnologický odbor na Georgetownskej univerzite vo Washingtone. Na konte má šesť patentov ešte zo svojich čias v československej vede a sedem patentov, ktoré dostala už za oceánom. Do USA sa aj s bratom vybrala tesne pred pádom totalitného režimu. Cez bývalú Juhosláviu sa dostali do Rakúska a napokon do Ameriky. Hoci ich hnala túžba po slobode, prof. Labudová priznáva, že rozhodnutie opustiť domovinu bolo jedným z najťažších v jej živote. Odchádzali s vedomím, že sa nebudú môcť vrátiť.
Vtedajšie československé súdy ju aj brata odsúdili za emigráciu na dva roky väzenia. Dodnes má ten rozsudok odložený, rovnako ako aj neskoršiu milosť, ktorú republika udelila emigrantom po páde režimu.
Zázemie pre slovenských vedcov
Aj keď začiatky v zahraničí sú ťažké, pre vedca je obrovskou výhodou, že každé laboratórium je v základoch rovnaké a stiera tak kultúrne či jazykové bariéry.
„Keď vstúpim do laboratória, som ako doma. Máme rovnaký jazyk,“ hovorí Labudová. Brat, ktorý do USA emigroval s ňou, to mal ťažšie: ako architekt musel zvládnuť trinásť ďalších skúšok a pracovať pre troch rôznych architektov, kým získal licenciu.
Ivica Labuda na Slovensku pôsobila v Chemickom ústave Slovenskej akadémie vied. Vďaka miestu na SAV bola v spojení s viacerými zahraničnými univerzitami, laboratóriami a vedcami. Tí jej po úteku ponúkli pomoc.
„Poznala som rôzne vedecké skupiny. Napísala som profesorom, že potrebujem pomoc a prichádzam do USA. Dokonca u jedného profesora sme s bratom bývali tri mesiace. To je to šťastie, ktoré človek musí mať, nielen odvahu.“
Šťastie, zdravie a sloboda sú podľa nej pre život kľúčové. „Ako povedal Luis Pasteru šťastie patrí pripraveným. Možno je ešte dôležitejšia vedieť rozpoznať tie náhody, čo ti život prinesie. Náhody nestretnú každého, a nie každý ich vidí.“
Na slovenskej ambasáde s priateľmi Slovenska: dr.Cecilia Rakousek a Sabina Sabados. (zdroj: Archív I.L.)Storočie biotechnológie
Dr. Labudová je dnes riaditeľkou odboru biotechnológie na Georgetownskej univerzite vo Washingtone, DC. Predtým viac ako osemnásť rokov prednášala ako externistka, keď pôsobila v niekoľkých nadnárodných spoločnostiach ako Kraft či La Roche. Po príchode do USA sa jej v akademických kruhoch darilo a zvažovala dokonca postdoktorát na prestižnej Princetonskej univerzite. Napriek tomu sa rozhodla skúsiť kariéru v súkromnom sektore. „Prevážili pocit väčšej finančnej istoty, ale aj práca v dynamickom tíme.“
Po návrate do akademickej sféry má dnes ako riaditeľka na oddelení osem profesorov. Ďalšiu veľkú časť prednášajúcich predstavujú ľudia priamo z biznis odvetví, ako bola kedysi aj ona sama.
V role riaditeľky sa snaží prepájať Georgetownskú univerzitu so Slovenskom. „Neprestávam hľadať spôsoby a príležitosti pre slovenských študentov, aby mohli prísť študovať alebo sa zúčastňovať na prednáškach. V porovnaní s prepájaním univerzít v rámci Európskej únie je to omnoho komplikovanejšie, ale stojí to za to.“
Pri rozhovore o biotechnológii je zjavné jej nadšenie pre vedný odbor, ktorému sa venuje praktický celý svoj profesionálny život. Biotechnológia ako odvetvie zažíva rozmach a má pred sebou veľké možnosti. „Stále hovorím, že žijeme storočie biotechnológie,“ hovorí. Vďaka poznatkom, ktoré dnes už máme, ako aj dostupným technológiám dokážu biotechnológovia odpovedať a pomáhať tam, kde doteraz nemali odpovede.
Od čias prvého biotechnológa Louisa Pasteura nastal prelom najmä v objave DNA aj toho, ako dokážeme DNA meniť. „V spojení s úžasnými technológiami a vedomosťami to vytvára skvelú pôdu pre nové kombinácie, či už pre nové lieky, alebo aj na vyvinutie vakcíny proti covidu-19. Ten pokrok je úžasný,“ hovorí vedkyňa.
Zrejme najznámejšie využitie biotechnológie je dnes v génovej terapii. „V mnohých prípadoch už dokážeme podať pacientovi lieky presne jemu šité na mieru tak, aby mu čo najlepšie zabrali. To sa deje najmä v oblasti liečby rakoviny. Zároveň sa snažíme nájsť spôsoby, ako nabudiť náš vlastný imunitný systém tak, aby sa chorobám dokázal brániť sám. Možnosti sú nekonečné a úžasné prospešné.“
Rodina doma aj v práci
Počas kariéry v USA sa naučila, aké dôležité sú rady mentorov v odbore. Profesionálne kontakty, ktoré mala, jej boli obrovskou oporou po príchode do USA, ale aj neskôr. „Mentorov si treba aktívne vyhľadávať a neprestajne s nimi komunikovať.“
Spomína napríklad svojho šéfa v La Roche. „Zistila som, že skoro ráno bol najlepší čas ho zastihnúť . Veľa mi vďaka tomu vedel poradiť, a nemenej dôležité je, že sme si rozumeli aj ľudsky.“
Ivica Labuda preto odporúča vytvoriť si sieť ľudí na pracovnej báze, o ktorú sa človek v práci vie oprieť. „Naša profesionálna rodina je rovnako dôležitý element v živote ako je aj naša 'domáca' rodina.“
Ako mladá vedkyňa sa v New Yorku zoznámila so svojím manželom, tiež vedcom. Keďže sa stretli pri jachtingu na Manhattane, svadbu si spravili pri majáku v prístavnom mestečku Newport na Rhode Island.
"Môj manžel je moja skala. Má úžasný mozog, vyvíja neuveriteľne zaujímavé technológie. Vždy sa smejem, keď mu hovorím, že on môže rozumieť mojej práci, no ja jeho nie. A tak je to úplne v poriadku!"
Ich deti, dvojčatá, majú po nej slovenské korene, po manželovi francúzske, a zároveň sú Američania, keďže v USA sa narodili aj vyrástli. Ako študenti sa vydali v šľapajach svojich rodičov: dcéra študuje biológiu a syn zasa fyziku.
Na rozdiel od zvyčajných šiestich či pre progresívny New York dvanástich týždňov materskej dovolenky Ivica Labuda so svojimi dvojčatami zostala doma dva roky. Zdôrazňuje, že to bolo jej rozhodnutie. „Veľa sa teraz kladie dôraz na ženy, čo dokážu všetko naraz, aj rodinu, aj prácu. Podľa mňa by sme nemali zabúdať dávať ženám aj na výber. Nemusíme byť všetky superženami. “
Hoci zostala na materskej, v tom období sa rozhodla začať podnikať a založila dve vlastné firmy, jednu konzultačnú a pre druhú sa spojila s bývalými kolegyňami. Dodnes vyrábajú vlastnú kozmetiku. Vďaka podnikaniu získala flexibilitu – byť doma s deťmi a zároveň zostať v kontakte s kolegami.
Žiť v New Yorku neznamená televízny život
USA a hlavne New York sú ľudom tak notoricky známe z množstva filmov a kníh, že majú často mylnú predstavu o reálnom živote v tomto veľkomeste, ktoré sa pre Ivicu Labudovoú a jej rodinu stalo domovom.
„Všetko je, samozrejme, inak. Nie každý má obrovský byt na Manhattane, aj keď je úspešný. Televízny život je nereálny, aj keď hovoríme o úspešných ľuďoch.“
Pre človeka, ktorý príde z iného kúta sveta, tak ako ona sama, je podľa Ivice Labudovej najťažích prvých desať rokov. „Nenarodili sme sa tu. Máme iné zvyky a postoje a čakáme že nás niekto osloví na ďalší krok, ale to tu neexistujte. Ty si musíš dať cieľ, pripraviť si pozíciu a vedieť, čo chceš.“
Aj po rokoch zostáva Labudová v úzkom kontakte so slovenskou komunitou v New Yorku. Organizuje stretnutia slovenských vedcov pôsobiacich v USA ako predsedníčka komisie pre vedu. So Slovenskom ju stále spája rodina, vzdelanie a mladosť.
„Ja budem navždy Slovenka. Veľa vecí mám stále v krvi. Aj moje deti sa stále hrdo hlásia k Slovensku, aj keď je to len jedna z ich troch kultúr.“
Ivica Labuda by si želala, aby Slovensko vyvinulo väčšiu snahu k ľuďom ako ona, krajanom v zahraničí. „Máme veľký odlev mozgov. Je normálne, že talenty odídu. Dôležité je, že sa už môžu aj vrátiť.“
Tento článok vyšiel vďaka grantovej podpore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.
Autor: Kristína Sojáková
