Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk.
„Vždy, keď sa ma bulvár dotkol a mňa to zabolelo, poďakovala som sa zároveň za to, že viem, na čom mám pracovať,“ hovorí známa slovenská moderátorka ADELA VINCZEOVÁ. Nedávno si vyskúšala predávať na ulici Nota bene. Pre ľudí na ulici môže byť podľa nej vzácne, ak pred nimi neskloníme hlavu a pohľadom dáme najavo, že sú nám rovnocenní. Moderátorka v rozhovore opisuje, prečo otvára ťažké témy, hovorí o nálepkovaní, vzťahu s otcom aj o podpore pre časopis Zem a Vek.
Adela Vinczeová
- slovenská televízna a rozhlasová moderátorka,
- v televízii začala pracovať už ako šestnásťročná,
- najúspešnejšia účastníčka ankety Osobnosť televíznej obrazovky (OTO),
- študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Aké bolo predávať Nota bene?
Mám skúsenosť z podobnej akcie, ktorá bola pred niekoľkými rokmi. Prišlo mi veľmi vtipné, keď ma Sandra Tordová z Nota bene vyzvala vyskúšať si realitu tohto typu.
Ja som však, s mojou poznateľnou tvárou a hlasom, skutočnú realitu nezažila. Ku mne boli ľudia milí a v priebehu polhodiny som predala päť čísel. Bola to pohodička, i keď som vymrzla.
Predával aj Juraj Hipš, ktorý je v porovnaní s vami menej verejne známy. Tvrdil, že ho ľudia nespoznávali, bol pre nich prakticky neviditeľný. Zarobil osem eur, okoloidúci mu dávali peniaze a niekto mu chcel dokonca kúpiť jedlo. Napísal, že hoci bolo predávanie časopisov jeho prácou, nechcel byť žobrákom. Mali ste teda dosť rôzne zážitky.
Mali sme rôzne zážitky, no ja som s tým počítala. Na druhej strane je pravdou, že ani mňa si ľudia na ulici bežne nevšimnú. Nechodíte predsa po ulici pozerajúc, či okolo nejde niekto z televízora.
