Koza Ichtyola si zvyčajne počas zimných mesiacov každý rok hľadala brigádu, aby si na blížiace sa Vianoce mohla čo-to nakúpiť a urobiť radosť aj svojim blízkym.
Túto zimu mala mimoriadne šťastie, lebo ju prijali za kuriérku roznášať balíky po celom regióne.
Tieto služby boli pár dní pred Vianocami také vyťažené, že Ichtyola sa vôbec nezastavila a na svoje rohy si niekedy naložila aj viac, ako vládala.
„Och, tak rada by som tomu môjmu capkovi kúpila pod stromček letenku do Kambodže na dovolenku pri mori a k tomu pol tony kvalitného sena, mééé-mééé, to by boli Vianoce! To by bola parááda!“
Zasnívala si koza Ichtyola pri svojom rozvoze a zahataná pracovnými aktivitami si ani neuvedomila, že sa v teň deň zabudla najesť. Nuž a ako spomenula to seno, začalo jej riadne škvŕkať v bruchu. Zjavila sa s jedným balíkom na prenádhernom mieste pri starom mlyne na kraji lesa, zazvonila na zvonček a nič. Zabúchala na dvere a zase nič.
„Haló! Mééé! Je niekto doma? Priniesla som vám vianočný balíček, mééé!”
Snažila sa byť čo najhlučnejšia, lebo postávať na zime pred dverami sa jej teda veľmi nechcelo.
Ešte raz zaklopala na dvere, a keď sa ani po chvíli nikto neozýval, skúsila, či je odomknuté. A veruže bolo. Keď pootvorila dvere, ovialo ju príjemné teplučko a na plné hrdlo ešte raz zamékala tak, až jej bradou zatriaslo.
