Všetko je tu posunuté o dva týždne. Ani moje meniny neboli štvrtého, ale budú až sedemnásteho decembra a svätý Mikuláš roznesie sladkosti devätnásteho. Stále som si na ten posun v kalendári nezvykla. Sami seba nazývajú Sakartvelo, hoci ja si už tri mesiace myslím, že sa nachádzam v Gruzínsku.
Vianoce oslávia až na budúci rok, 7. januára, a dvadsiateho štvrtého decembra tu bude bežný pracovný deň. Na nákupe v najbližších potravinách si priložím do košíka fľašu vína Pirosmani a večer si ju v obývačke sama otvorím. Budem stáť s pohárom pri balkónových dverách a pozorovať, ako na ošumelé postsocialistické sídlisko na okraji mesta padá súmrak. Svorky túlavých psov načahujú laby k odpadkovým košom v snahe zabezpečiť si aspoň striedmu večeru.
Prežijem to vôbec?
Cesta lietadlom bola ešte dobrá, a potom sa už nedalo cúvnuť. Slečny na medzinárodnom oddelení fakulty ma privítali a zaznačili v počítači, že môj šesťmesačný výskumný pobyt sa začal. Prehodili sme pár zdvorilostných fráz na úvod. Povedali, že sú hrdé na svoju krásnu krajinu, ale v Európskej únii sa musí žiť lepšie.
Nepatrne som prikývla. Dovtedy by som taký výrok považovala za predsudok, ale už mi začínala nabiehať homesickness.
Všetko je tu akési iné. Cesty rozbitejšie, prítok vody prerušovaný, elektrina vypadáva. Dokončujem pracovné zadanie, keď vypadne internet a nemôžem ho odoslať. Signál naskočí až o niekoľko hodín. Stojím v sprche, na vlasoch šampón, keď prestane tiecť voda. Rozmýšľam, kedy naskočí, možno o dva týždne. To im krivdím, určite do druhého dňa rána. Už som poistená, mám v kuchyni litre balených minerálok, ktoré vláčim peši po schodoch na tretie poschodie.
