Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísal ho Dávid Wiltschka.
"Dúfam, že sa nás ministerka Milanová nebojí, pretože nemá prečo. Myslím si, že sme celkom príčetnou skupinou ľudí, s ktorou sa dá komunikovať," hovorí v súvislosti s novoprijatými opatreniami v kultúre herečka JANA KOVALČÍKOVÁ.
Po tlaku umelcov vláda prehodnotila pravidlá a na menej rizikových akciách sa po novom môže zúčastniť päťdesiat percent účastníkov z celkovej kapacity.
Herečka Kovalčíková opisuje, ako zvládajú umelci pandémiu, v čom jej pomohla terapia, ale aj to, či ako východniarka pociťuje v Bratislave neprijatie.
Jana Kovalčíková
- slovenská divadelná, seriálová a filmová herečka,
- od roku 2020 je členkou Činohry Slovenského národného divadla,
- vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Stačí podľa vás uvoľnenie päťdesiatich percent z celkovej kapacity divadiel?
V prvom rade si myslím, že nestačia komunikačné lapsusy, ktoré vznikajú. Rešpektujeme akékoľvek rozhodnutie schválené pandemickou komisiou a päťdesiat percent kapacity už vnímame ako funkčné, rentabilné riešenie.
Prečo ste sa zapojili do výzvy Zachráňme kultúru? A prečo až po dvoch rokoch, v priebehu ktorých ste vyzerali pomerne trpezliví?
Prekvapuje ma, že sme vydržali dva roky a, úprimne, neviem, čím to bolo. Počas prvej vlny nás možno ovplyvnila vlna kritiky. Boli sme vyzývaní venovať sa inej práci než tej, na ktorú sme zvyknutí. Následne sme všetci hľadali rôzne cesty pre vznik umenia a kultúry, čo sa nám v konečnom dôsledku podarilo. Po dvoch rokoch sme však začali pociťovať krivdu, neférovosť a únavu.
S iniciatívou Zachráňme kultúru prišla kolegyňa Barbora Palčíková z Martina, za čo jej veľmi ďakujem. I keď sa nám nepodarilo "zbúrať" sociálne siete, som rada, že sa vďaka tomu začalo o kultúre hovoriť viac.
Na druhej strane mi pripadá trocha trápne, že musíme robiť podobné aktivity, aby si nás niekto všimol.
Polovica kapacity sa vám podarila dohodnúť až na druhý pokus. Pôvodné uvoľnenie sa týkalo päťdesiatich účastníkov, ktoré by malo zmysel maximálne pri malých, experimentálnych divadlách.
Práve nášmu Divadlu Petra Mankoveckého (DPM) by sa to oplatilo, keďže ide o jeho plnú kapacitu. Hlava na hlave v malých sálach a prakticky prázdne priestory veľkých divadiel by však boli paradoxom.
Smutné je, že takýto stav má tiež tendenciu polarizovať samotných divadelníkov, čo sme, samozrejme, nedopustili.
Pred týždňom sme hovorili o päťdesiatich účastníkoch, dnes už o päťdesiatich percentách kapacity. Prekvapuje vás spôsob, akým sa rozhoduje?
Tieto rozhodnutia, podľa môjho názoru, nedávajú zmysel.
Najvtipnejšie je, koľko zmien nastalo v priebehu jediného týždňa. Prešli sme od zatvorených divadiel cez päťdesiat účastníkov, päťdesiat percent kapacity až po vysoko-, stredne- a nízkorizikové akcie.
Najviac ma prekvapuje, že sa všetky tieto nesystémové kroky dejú na sociálnych sieťach. Niekedy nevieme, čo máme vlastne robiť. Dokázali by sme sa bez problémov vyrovnať so zatvorenými divadlami, ak by sme o tom boli informovaní aspoň dva týždne dopredu.
Zacitujem ministerku kultúry Natáliu Milanovú (OĽaNO): "Na vládu idem bojovať za to, aby pre kultúru platili rovnaké pravidlá ako pre gastronómiu, bohoslužby, cestovný ruch či obchodné prevádzky." Veríte jej ambícii a odhodlaniu?
