Zdravotný personál v nemocniciach by mal mať jasno v tom, že hospitalizovanému dieťaťu bez blízkej osoby musí v nemocnici niekto tlmiť stres. Môže to mať inak vplyv na jeho psychické prežívanie a vytvoriť v ňom do budúcna traumu, ktorú nemusí vedome vnímať.
Podľa psychiatričky a výskumníčky NATÁLIE KAŠČÁKOVEJ sa však budúce zdravotné sestry, lekárky a lekári učia o stresových reakciách detí, ale aj o vzťahovej väzbe veľmi málo.
V rozhovore vysvetľuje, ako je možné, že personál nereaguje na plač malých pacientov, či ide o necitlivých a neempatických ľudí a čo by sa s tým dalo urobiť.
V slovenských nemocniciach sa stále deje, že ak je hospitalizované malé dieťa bez rodiča, personál ho niekedy priviaže o postieľku, prípadne ho nechá celé hodiny preplakať bez utíšenia. Čo sa s takým dieťaťom v tých chvíľach deje?
Ak je dieťa fixované a plačom privoláva pomoc nejakej osoby, ktorá stále neprichádza, je vlastne ponechané napospas danej situácii a bez pomoci.
Ak je maličké a má menej ako dva či tri roky, môže takáto skúsenosť zostať v jeho telesnej pamäti ako stopa, ktorá nemusí byť prístupná jeho vedomej pamäti.
Ostáva ako telesný zážitok silnej nepohody, nepokoja a pocitu, že keď mu nie je dobre, niečo ho bolí alebo sa niečoho bojí, je v tom samo a nie je pri ňom nik, kto by mu pomohol.

Je teda dôležité, aby dieťa cítilo prítomnosť niekoho blízkeho, ideálne rodiča?
Je to veľmi dôležité. Samozrejme, že keď sú maličké deti v nemocnici, nie vždy sa dá vyhnúť tomu, aby im vykonávali zákroky, ktoré bolia, alebo vyvolávajú strach. No niekto by mal byť s nimi.
Ak tam nemôže byť rodič alebo iná dieťaťu blízka osoba, mal by to byť niekto z personálu – zdravotná sestra, ošetrovateľka, lekárka, upratovačka. Ktokoľvek, kto mu pomôže zvládnuť situáciu.
Môže to mať na dieťa vplyv, aj keď ide len o niekoľko dní v nemocnici, a nie o dlhodobý stav traumatizácie?
Môže, ak je to vyslovene zážitok, pri ktorom má veľký strach, úzkosť či bolesť a nie je tam nik, kto by mu s prežitím tohto zážitku pomohol. V medicíne je niekedy fixácia nevyhnutná, sú situácie, keď je to potrebné z dôvodu bezpečnosti pacienta, či už dospelého, alebo detského.
Musí to však mať veľmi jasné pravidlá a deje sa to iba na nevyhnutný čas. Keď treba použiť fixáciu malých detských pacientov, je úplne iné, keď to niekto bez slova urobí a odíde, a iné, keď sa mu niekto pokojne prihovára, vysvetľuje, čo sa bude diať a zostane s ním sedieť, tíši ho, číta mu, spieva mu, drží ho za ruku.
Ak niekto z personálu plačúce dieťa ignoruje alebo ho priväzuje v postieľke, poukazuje to na charakterové črty takej osoby alebo skôr na jeho pracovnú otupenosť?