Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Karin Popovcová.
„Obávam sa, že nielen na Slovensku, ale aj globálnejšie, sme z politiky urobili nečestné remeslo. Všetkých nazývame zlodejmi a pritom možno ani nemajú špinavé ruky,“ hovorí bývalý premiér a exminister zahraničných vecí MIKULÁŠ DZURINDA.
Opisuje, ako vnímal rokovanie v parlamente o obrannej dohode s USA, čím ho sklamala prezidentka Zuzana Čaputová, ako sa od jeho vládnutia zmenila politická kultúra na Slovensku a tiež to, či bude kandidovať na prezidenta.
Mikuláš Dzurinda
- bývalý predseda vlády,
- v roku 1979 absolvoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline,
- v priebehu rokov bol lídrom politických strán KDH, SDK, SDKÚ a SDKÚ-DS,
- pôsobil ako opozičný poslanec Národnej rady za stranu SDKÚ-DS, z ktorej v roku 2014 odišiel.
Kedysi sa nediali veci, ako to bolo pri poslednom zasadnutí parlamentu. Niekto si prinesie reproduktor, púšťa si pískanie, sirény, na vlajky sa leje voda. Pomaly sa tam strhla bitka.
Priznám sa, že asi po desiatich rokoch som si pustil živý prenos z Národnej rady, lebo som to očakával a bol som zvedavý, ako to dnešní reprezentanti ľudu zvládnu. Republika Burundi nám môže závidieť a ospravedlňujem sa im. Bolo to smutné.
Pamätáte si niečo také? Toto bol trochu extrémne.
Extrém, respektíve isté vzrušenie k politike patrí. Prehral som si aj to, ako pán Igor Matovič (OĽaNO) sypal Martinovi Poliačikovi (vtedy SaS) na hlavu striekačky. Už vtedy to bolo za čiarou. Keď rečnil Vladimír Lexa, Milan Kňažko mu pri pulte niečo nalial do vody. Nebolo to ešte za čiarou, ale netlieskal som tomu.
Parlament by mal byť svojím spôsobom posvätným miestom, kde budeme voči sebe tvrdí. Nikdy by to však nemalo ísť pod hranicu ľudskej dôstojnosti. Obávam sa, že v utorok to išlo.
“Táto garnitúra, chlapci, ktorí utekali každý deň do Ameriky, aby si spravili fotografie s Barackom Obamom alebo inými, tí, ktorí podliezali americkej politike, tí, ktorí začali pripravovať túto zmluvu, sa dnes štylizujú do antiamerikánov len preto, aby sa vrátili k moci?
„
Vyzerá to tak, akoby sme sa vrátili v čase. V roku 1997 Vladimír Mečiar (HZDS) brojil proti vstupu do NATO. Bolo tak referendum s otázkami: „Ste za vstup Slovenska do NATO? Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenska? Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenska?“ Keď teraz počúvate Roberta Fica, Ľuboša Blahu (obaja Smer), ale aj extrémistov, nemáte déjà vu?
Samozrejme, že mám. Akurát je to brutálnejšie a hlúpejšie.
Mečiar bol v politike relatívne autentický a nečudoval som sa mu, rozumel som tomu. Avšak táto garnitúra, chlapci, ktorí utekali každý deň do Ameriky, aby si spravili fotografie s Barackom Obamom alebo inými, tí, ktorí podliezali americkej politike, tí, ktorí začali pripravovať túto zmluvu, sa dnes štylizujú do antiamerikánov len preto, aby sa vrátili k moci? Neváhajú poškodiť záujmy Slovenska?
Píšeme si ťažké body na State Departmente v National Security Councile vo Washingtone, pre samoľúbosť a smutným záujmom Fica či Petra Pellegriniho (Hlas).
Diskutujeme v podstate o technickej dohode. Mohli by sme to nazvať aj banalita, aj keď to nechcem znevažovať. Ako budeme robiť zložitejšie rozhodnutia?
Takto stojí otázka. Nechápem, prečo sa nám trasú ruky. Na Fica som rezignoval už dávno a, žiaľ, aj na Pellegriniho. Viac ma trápi náš tábor. Tí, ktorí popierajú fakty.
Zamrzelo ma, ako tam minister obrany Jaroslav Naď (OĽaNO) sedel sám ako kôl v plote. Kde bol premiér a ministri, keď išlo do tuhého? Trápi ma, prečo pri tejto veci mlčia predsedovia najsilnejších strán koalície.
Prezidentka dala k dohode interpretačnú doložku. Bola to podľa vás chyba? Akoby trošku legitimizovala argumenty o tom, že tu nebudú základne a jadrové zbrane.
