Režisér Jaro Vojtek popri nakrúcaní svojich filmov prešiel viacerými vojnou sužovanými krajinami, stretol sa s množstvom utečencov. Teraz prijal doma utečenkyňu Oleksandru z Ukrajiny. V rozhovore hovorí aj o tom, že človek má len jediný domov a po celý život sa túži doň vracať.
Ako zasiahol vojnový konflikt na Ukrajine do života náhradným matkám aj rodičom, ktorí na svoje bábätká čakajú v zahraničí? A čo sa deje s deťmi, ktoré samy, bez sprievodu rodičov prekračujú hranice na Slovensko? Možno ich ubytovať či si ich adoptovať? Aj na tieto otázky odpovedajú články v našom výbere.
Jaro Vojtek prijal doma Ukrajinku: Rešpektujeme jej ticho. Psychická bolesť ju ešte len dohoní
Režisér Jaro Vojtek. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Celú vojenskú službu síce prežil na hokejovom štadióne, ale vie si predstaviť, že do ruky by vzal zbraň a šiel brániť svoju krajinu. Zvykne hovoriť, že vždy keď o niečom nakrúca film, niečo podobné sa mu stane aj v osobnom živote. A ľudí, ktorí trpeli chudobou a diktatúrou, mal už pred kamerou dosť.
Pozná dobre aj osudy utečencov, jednu z nich práve s manželkou ubytoval doma. „Je rada, že sa dostala do zóny bezpečia, ale ešte stále prežíva stres. Rešpektujeme to, zatiaľ sa jej na nič nepýtame. Je možné, že po niekoľkých dňoch začne hovoriť sama od seba. Čítal som to aj v radách od psychológov, najprv ich treba nechať, dať im čas. Rozprávame sa teda o živote, snažíme sa ju trochu uvoľniť,“ hovorí režisér Jaro Vojtek.
„Prišla s jedným malým ruksakom, počítačom a telefónom. Viem, že v telefóne má nafotené výhľady zo svojich okien, robia to asi všetci utečenci. Chcú mať pamiatku na to, čo videli z balkónov, zo spálne, z kuchyne. A keď sú sami, nerušení, fotky si prezerajú.
Keď sme s Andrejom Bánom chodili po miestach vojnových konfliktov, pochopil som, že všetci utečenci túžia po návrate domov. Nechceli svoj domov opustiť, žiaľ, ich strach zo smrti bol silnejší,“ dodáva.
Teraz je podľa neho Oleksandra v prvej fáze, keď si potrebovala zachrániť život. Keď z nej opadne prvý stres, začne sa zaoberať tým, kde sa usadí a ako sa v novej spoločnosti etabluje.
Namiesto stratenej generácie má Ukrajina vystrieľanú
Kríž v Sandarmochu v karelských lesoch s nápisom Ubijennym synam Ukrajiny. Zavraždeným synom Ukrajiny. (zdroj: International Memorial)V Dome spisovateľov v Charkove sa 13. mája 1933 zišli viacerí ukrajinskí literáti a téma rozhovoru bola jediná: zatknutie mladého spisovateľa Mychajla Jalového. Sovieti ho zobrali a našili mu vymyslené obvinenia. Zvlášť Mykola Chvyľovyj, zakladateľ modernej ukrajinskej prózy, to niesol veľmi osobne. Prečo práve kolega spisovateľ? Kto bude ďalší na rade?
Ukrajina je v tej dobe jednou zo zväzových republík Sovietskeho zväzu a mladí umelci sú spočiatku nadšení komunisti, ktorí veria, že práve po páde cárskeho režimu sa v novom, sovietskom režime, zavŕši ukrajinské obrodenie.
Útoky zo strany prokremeľských aktivistov voči Chvyľovému sú predzvesťou prichádzajúcej búrky. Zažíva trpké vytriezvenie, pretože skutočnou politikou boľševikov je unifikácia a pripútanie k Moskve. Keď navyše Chvyľovyj pri návšteve ukrajinského vidieka vidí biedu a hlad, vráti sa zlomený. V ten májový deň 1933 sa spisovatelia radia, čo robiť. Chvyľovyj sa vzdialil do svojej kancelárie a o chvíľu bolo počuť výstrel.
Predtým načmáral poznámky: "Jalového zatknutie - to je likvidácia celej generácie... Dnes je krásny slnečný deň. Neviete si predstaviť, ako veľmi milujem život. Dnes je trinásteho. Strašne to bolí."
Samovražda Chvyľového na jar 1933 sa dnes označuje za prvé dejstvo teroru proti ukrajinskej kultúre a jej autorom. Za jej finále sa označuje masové popravisko Sandarmoch, kam na konci roku 1937 vytiahli ukrajinských intelektuálov z gulagu a hromadne ich popravili v lese. Počas týchto štyroch rokov zažila ukrajinská kultúrna scéna štvanicu, ktorá je podľa dnešných ukrajinistov kultúrnou genocídou.
Z takmer 300 ukrajinských spisovateľov, ktorí pôsobili v 30. rokoch 20. storočia, ich prežilo len 36. "Počas jediného desaťročia bolo zničených 80 percent ukrajinskej tvorivej inteligencie, okrem iných mnohí umelci a spisovatelia," menuje Adriana Amir z Inštitútu ukrajinistiky Prešovskej univerzity v Prešove.
Na Ukrajine sa rodia tisícky detí náhradným matkám. Ich rodičia zo zahraničia sa k nim nedostanú
Ilustračné foto. (zdroj: Petit Press)V Ukrajine je náhradné materstvo legálne od roku 2000. Možnosť využiť na vynosenie a porodenie dieťaťa inú ženu majú zosobášené a heterosexuálne páry, ktoré disponujú dokumentáciou o neplodnosti. Ročne sa na Ukrajine podľa odhadov takto narodí 2000 až 2500 detí.
Manželia Parmarovci sa z Kyjeva domov do britského Lutonu vrátili po takmer mesiaci. Do hlavného mesta Ukrajiny pricestovali za svojimi čerstvo narodenými dvojčatami, ktoré im porodila náhradná matka.
Kým manželia riešili vybavovanie dokumentov, zaútočilo Rusko na Ukrajinu. Parmarovci zažili útok na Kyjev a spolu s novorodencami sa skrývali v bunkri. Z krajiny sa im podarilo dostať za veľmi dramatických okolností. Nie všetci však majú také šťastie.
Izraelskí manželia Haimanovci na narodenie svojho dieťaťa prostredníctvom ukrajinskej surogátnej matky ešte len čakajú. So ženou žijúcou na Záporoží si pravidelne telefonujú, no do krajiny sa nedostanú, hoci termín narodenia ich dieťaťa sa blíži.
Ide len o zlomok problémov a tragédií, ktoré ruská invázia na Ukrajine spôsobuje všetkým, ktorí sú zapojení do náhradného materstva: neplodným párom, náhradným matkám, agentúram, klinikám a, samozrejme, narodeným deťom.
Prichádzajú bez rodičov, zasiahnuť musí štát. Dať domov deťom z Ukrajiny nie je ľahké
Jeden z chlapcov zo sirotinca v Ľvove, ktorý sa dostal na Slovensko. (zdroj: KSK)Ich rodičia zostali bojovať vo vlasti alebo sa starajú o nevládnych príbuzných. Na Slovensko utekajú z Ukrajiny aj deti bez sprievodu rodičov. Počas dvoch týždňov vojnového konfliktu prekročilo slovenské hranice už vyše 80 takýchto detí. Niektoré majú na Slovensku blízkych a snažia sa s nimi spojiť.
Mnohé z prichádzajúcich detí bez sprievodu však nemajú na Slovensku žiadneho rodinného príslušníka či známeho, kto by sa o nich postaral.
Niektoré slovenské rodiny na sociálnych sieťach ponúkajú zázemie pre dieťa z Ukrajiny. Píšu, že výhľadovo sú ochotné tak spraviť aj navždy. K takejto praxi sa však nepristupuje.
"Nie je to právne možné a ani vhodné, aby si hocijakí ľudia brali do domácnosti deti bez zákonných zástupcov. Takéto dieťa by sa vystavilo obrovskému riziku zneužívania. Na starostlivosť oň tu máme celý komplexný štátny systém, ktorý existuje práve preto, aby deti chránil," vysvetľuje právnička a riaditeľka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová.
Druhý raz bojuje s rakovinou: Hovoriť mi frázy o sile a odvahe? To buďte radšej ticho
Jana Šišková. (zdroj: Katarína Šlesar)Instagramový účet o svojich skúsenostiach s rakovinou prsníka pôvodne vytvorila preto, aby sa jej dcéra raz mohla na toto obdobie pozrieť očami svojej mamy. Postupne zistila, že pacientky sa len málokedy dozvedia o krízach, komplikáciách v sexuálnom živote alebo o tom, aké náročné je byť rodičom počas chemoterapie. Jana Šišková o hovorí o týchto témach bez pocitu hanby. S rakovinou prsníka bojuje v krátkom čase po druhý raz.
Vo svojich príspevkoch na sociálnych sieťach často používa aj čierny humor. Rýchle množenie rakovinových buniek napríklad prirovnala k predsedovi parlamentu a jeho množstvu potomkov, ale „vtipkovala“ aj o tom, že bez prsnej protézy sa jej oblečenie krúti ako paragraf 363. „To je humor. Obranná reakcia a zvládací mechanizmus. Humor je pre mňa liečivý. Spôsob ako získať nadhľad, ako v niečom smutnom nájsť niečo veselé. Neznamená to však, že rakovinu neberiem vážne,“ hovorí Šišková.
„Prekážajú mi skôr reči, že od života dostávame len toľko, koľko unesieme. Prednedávnom ma blízki povzbudzovali tým, že som už takmer za polovicou chemoterapie a vraj je to super. Je to však rovnaké ako povzbudzovať človeka, ktorého niekto kope do hlavy: vydrž, už ťa kopnú len sedemkrát. To je predsa absurdné.“
S chorobou vraj stratila ostych. Aj preto zverejňuje fotografie, ktoré sú na hrane aktov, a vidno na nich hoci aj jazvu po mastektómii, či prsnú protézu. „Celý život som bola na svoje prsia veľmi pyšná. Bola som tá s vlasmi po pás a veľkými prsiami. Keď som však ochorela, rovno som lekárovi vravela, aby mi vzali celý prsník. Samozrejme, keď som si po operácii po prvý raz pozrela jazvu, nebolo mi všetko jedno. Ten chvíľkový pocit však odznel. Neviem ako je to možné, ale stratou prsníka nijako netrpím. Vôbec mi neprekáža priznať, že nosím umelý prsník, odfotiť si jazvu a dať ju na instagram.“
Nie všetky ženy to však tak bezproblémovo vnímajú. „Stretávam sa skôr s tým, že ženy sa za jazvy hanbia. Dokonca sa mi jedna zdôverila, že ju nevidel ani je dlhoročný priateľ. A viem, že sú ženy, ktoré liečbu odmietnu, lebo by prišli o prsník. Práve preto si vravím, že ak mne nerobí problém ukázať, že viem žiť s jazvou a s protézou, ukážem to. Možno si niekto po zhliadnutí mojej desiatej fotografie povie, že je možné žiť normálne aj takto.“
Víkendový recept
Extra čokoládové palacinky. (zdroj: Isifa)Užite si čokoládový víkend. Tie najčokoládovejšie palacinky si môžu dopriať všetci.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
