„Budem chvíľu meškať, bola som po brata v škole,“ hovorí do telefónu Kristina Ihnat, ukrajinská študentka na Prešovskej univerzite.
Má dvadsaťjeden rokov a popri písaní diplomovej práce jej pribudla nová povinnosť - na internáte sa stará o svojho dvanásťročného brata Maxima, ktorého rodičia poslali z rodného Zakarpatska hneď na začiatku vojny za ňou do Prešova.
Posledné dva roky strávila Ihnat pre pandémiu doma na Ukrajine. Mala dištančné vzdelávanie. V januári sa vrátila na Slovensko, chcela si nájsť brigádu, dokončiť štúdium a viesť bežný bezstarostný život 21-ročnej mladej ženy.
Zo dňa na deň sa však všetko zmenilo.
